Úzkost

Ospravedlňujem sa, že tému dávam do depresií, aj keď depresiou netrpím. Ale nič vhodnejšie som nenašla.
Uvedomujem si, že nemám veľký problém, ale dosť ma trápi, doteraz som nič také nemala. Chcela som poprosiť, aby ste mi poradili, aby ste vyjadrili svoje názory, čokoľvek mi k tomu povedali - všetko pomôže. Chcem sa vykecať a možno aj na niečo prídeme:)
Nemám sa dobre posledné mesiace, mám pocit, akoby som sa niečoho bála, niečo mi hrozilo. Keď si racionálne uvedomím, čoho sa bojím, musím sa sama sebe smiať. Napriek tomu mi je do plaču, bez dôvodne, resp. pre malý dôvod.
Zmenila som prácu. Robila som sestru v nemocnici, a už som nevládala, fyzicky - nočné 2x do týždňa, psychicky - prestala som vidieť v tejto práci zmysel. Teoreticky zmysel vidím a na tú prácu som hrdá, ale prestala som zvládať, že bolo viac práce ako personálu (nikdy ste nemali všetko dokonale urobené, chýbal pocit dobre vykonanej práce, lebo dobre vykonaná nebola. Nepredlžovali sme životy, predlžovali sme umieranie imobilným prastarým ľuďom...atď, atď...veľa iných vecí). Vyskytla sa mi možnosť ísť učiť, keďže mám VŠ. S povolaním učiteľky som koketovala vždy, tak som išla rada.(pedag.doplnok si urobím).
Takže robím úplne inú prácu, na tie isté veci sa musím pozerať z úplne opačného uhla, musím dávať dôraz a pozor na veci, na ktoré som doteraz nemusela a naopak. V práci sa cítim dobre, všetko fajn, začína ma to baviť, začínam to chápať, zisťujem veci, ktoré by ma nenapadli a bojujem s nimi, učím sa. Veľa tomu venujem doma, samozrejme. A stále sa bojím (doma), či som to pripravila dobre, či to má byť takto, spomínam si na veci, ktoré som nevysvetlila dostatočne, polemizujem, hľadám....a nervačím. Okrem učenia, stále sa niečo odovzdáva - čo som zas zabudla? čo som pochopila zle? Na čo som nepomyslela?
Možno je to normálne v novej robote, v úplne inej pozícii. Prejde to?
Problém je aj v tom, že nie som zvyknutá báť sa o prácu - zmluvu mám samozrejme na dobu určitú. Nemusia mi ju predĺžiť, ak neuspejem, alebo ak sa napr. bude o rok otvárať menej tried.
Lenže zisťujem, že sa neprimerane bojím aj kvôli mimoškolským veciam a úplným koninám. Od júna jazdím - presťahovali sme sa na polosamotu (náš sen), tak už som sa donútila. Ešte stále mám stiahnutý žalúdok pred každou jazdou! A to nehovorím o prekvápkach v zime - zahmlievanie predného skla (už zhruba viem,ako na to, ale zažla som nepríjemné chvíľky), alebo minule som škrabala nie že námrazu, ale doslova ľad zo skiel. Robila som to 20 minút, presilila som si ruku, a vyzeralo to, že to ani nedorobím. Odvtedy sa bojím, že sa mi to stane znova a nestihnem do roboty. Zajtra má byť -8, idem radšej autobusom (áno, idem do roboty, len na 1 deň na nahrádzanie praxe u študentov namiesto PN). Musím sa ale rozhodnúť dopredu, ako pôjdem, lebo v čase, keď zistím závadu na aute, autobus už nestihnem.
To boli len príklady, proste ak neviem, ako presne veci dopadnú, bojím sa.
Nemôžem pozerať iné filmy než romantiku, ktorá dobre dopadne, alebo komédie.
V duchu hesla "usmievaj sa nasilu, až kým si nezvykneš a pôjde to samo" nerozoberám problémy, do spoločnosti sa chodím len baviť a ide mi na nervy, ak niekto o nejakom probléme chce diskutovať a narúša zábavu.
Nechcem to rozoberať s blízkymi - čosi som už naznačila, ale nikto nevie, čo s tým, a ja sa zas nechcem pridlho o tom rozprávať a teda rušiť tú zábavu :)
A na dôvažok sa muž rozhodol, že " na starosť" bude protivnejší a protivnejší. Keď si má vybrať, ako reagovať, vyberie si tú horšiu variantu. Kedysi sme sa hádavali, ale málokedy sme došli ku konsenzu. Poznáte to, každý má svoju pravdu a každý si ju obhajuje donekonečna. Zvolila som prístup najmenšieho odporu. Už nič iné neviem. Proste má dôjsť k hádke, začne reagovať podráždene, tak ja sa klidím. Lenže tým viac mi ide na nervy a nestojím o jeho spoločnosť.
Tak čo vy na to. Sú moje úzkosti (alebo čo to je) normálnou reakciou, alebo nie? A čo s tým?