Deníky Fotoalba Recepty Vzkazy
   Hlavní stránka deníků 

Deník Danowe priznanie


 Články 14 z 4 
 Danowe priznanie I.Danowe priznanie

Vážení priatelia.

Prečo sa k Vám prihováram? Lebo prečo sa neprihovoriť, keď životné okolnosti opäť ponúkli ďalšiu z výprav do panoptika. Kto by to povedal, aký môže byť v živote tohto mesta dôležitý posledný deň v mesiaci Marec. A ešte k tomu na mieste, ktoré nás nikoho predsa nijak zvlášť nedojíma, skôr často rozčúli, ale hlavne každý z nás je rád keď už konečne opustí tú pre mnohých nepodstatnú budovu- inštitúciu zvanú pošta. Veď koľko je takých ktorí používajú výhradne elektronickú poštu? Títo prichádzajú o zaujímavé zážitky, pokiaľ nepatria k chytrým a poriadkumilovným, ktorí daňové priznanie odovzdávajú načas, v predstihu a osobne. Nie som zrovna jednotka poriadkumilovnosti, skôr naopak, ale (vďaka svojej daňováčke Evičke Beňuškovej) odovzdal som dôležité papiere v predposledný deň. Závan kriminálu, či minimálne tučnej pokuty vybičoval posledných z posledných k tomu, aby prišli a bonzli na seba svoje zárobky na poslednú chvíľu. Každý je tu len kvôli pečiatke, jednej závažnej, ale oslobodzujúcej pečiatke. A ako som sa teda ocitol medzi nimi? V snahe zaslať list a v ňom istú poštovú poukážku (tiež niečo na poslednú chvíľu, takže nie je ma prečo ľutovať). Takže, vchádzam do budovy hlavnej pošty, hlavného mesta tejto krajiny asi okolo 19:20 a už od prvého okamihu je mi jasné že tu strávim kúsok svojej mladosti. Chvíľu mi trvá kým v tej spleti tiel zistím kadiaľ vedie rad, ktorý som si vybral. Cestička sa kľukatí a kľukatí a končí pri okienku, o ktorom až neskôr zistím že má číslo 13. A ja nie som poverčivý, ale tentokrát o tom asi začnem uvažovať. Neviem prečo som si zvolil práve tento rad, ale zdal sa mi vtedy najkratší a aj najprehľadnejší. Ľudia a ja s nimi stoja v hlúčikoch okolo a vypliešťajú oči na vzdialené okienka, za ktorými sedia tety čo im dajú tie dôležité pečiatky. Nejaké hlasy na seba spočiatku podráždene frflú, kým sa rady ustália a každému je viac-menej jasné ku ktorému okienku vedie jeho karma. Sledujem ľudí (veď čo iné mám robiť). V našej rade (ako ju familiárne budem odteraz nazývať), za mnou stojí mladík o málo starší odo mňa, temnooký, vážny s pestovanou bradou a fúzami. Predomnou pani s veľkou taškou, ku ktorej sa stále zohýba a ja začínam mať podozrenie, že v nej skrýva nepríjemné prekvapenie v podobe množstva listov. Pred ňou stojí ďalšia pani, tiež asi 55ročná mimochodom mierne povedomá. A pred ňou čakajú dve veselé ženy, ktoré klábosia a každú chvíľu sa niečomu zachichocú. Rad sa pohybuje po milimetroch a ja sa snažím vymyslieť si nejakú dobrú tému, ktorou by som zabil čas. Nič mi nenapadá. Tak aspoň začínam mikrošpionáž. Sledujem muža, tak okolo 35ky, ktorý stojí vo vedľajšom rade. Chrbtom k nemu stojí sympatická blondína, ktorej zrenice tekajú po okolí, ako oči vystresovaného psíka z útulku. Mladík sa jej po krátkej chvíli prihovorí (Možno niečo v štýle: No to je nadlho, alebo Mali sme si zobrať spacák, že? .....) Tak či onak, dievča viditeľne pookreje, ale drží si ten ženský odstup, je to predsa neznámy muž, takže by nemala....Ha......Len na chvíľu.....Vďačne sa s ním púšťa do neznámej debaty. Sú ďaleko –nepočujem. A vlastne čo ma do toho, ja tu mám predsa svojich. Odrazu niečo veľké nemotorné vojde do môjho zorného poľa. Odniekiaľ sa zjaví asi 50ročný, prešedivelý pán so slepeckou paličkou. Jeho púť v tom veľkom chaose medzi davom (ktorého tvar a charakteristika chvíľami nie je jasná ani vidiacemu) skončí predomnou (to sa náš rad akurát obtáča okolo pultu, na ktorom sa vypisujú šeky a iné zúfalstvá). Slepý pán, sa chvíľu opretý o ten pult snaží urobiť si poriadok v nejakých papieroch a obálkach, ktoré chce poslať nevedno kam a nevedno prečo zrovna dnes. Pani, tá čo je mi mierne povedomá, hovorme jej Obpani sa ho ujíma a pomáha mu s papiermi. Má našu tichú podporu (teda moju určite). Rad zase o kúsok postúpil, aj komunikačná vzdialenosť medzi mužom a blondínou sa o trošku zmenšila.

Více ...
Vložil: Samy***Vinco5/03***Grétka7/07 dne 11.4.2005| Bez komentářů | Přidej komentář | Poslat mailem
 Danowe priznanie II.Danowe priznanie

Pán so silnými okuliarmi, známy to slovenský huslista, prepaľuje svojim vysokodioptrickým, správnezvedavým pohľadom krásnu čiernovlasú pani medzi našim a jeho radom. Pani sa tvári akoby sa jej celá záležitosť tu netýkala a už o pár minút ju príde vyzdvihnúť samotný riaditeľ pošty a vlastným telom jej prebije cestu k víťaznej pečiatke. Medzičasom sa slepec vybral do inej časti pošty, krížom cez dav po nejaký papier, ktorý potrebuje aby ho mohol poslať na sociálny úrad. Obpani mu zatiaľ ďalej obetavo a s obdivuhodným zanietením vypisuje záhadné lajstro. Vysoký pán v baloňáku, ktorý prišiel len nedávno, a teda sa zmieta na chvoste nášho hada, práve dočítal poslednú stránku, posledné písmenko novín (možno už aj čiernu kroniku) a s viditeľne nešťastným pohľadom dopredu radu zhodnotil, že mu začínajú útrapy, aké tu nás, čo nemáme čo čítať drtia už niekoľko hustých minút. Muž za ním ho zdvorilo požiada o noviny. Baloňák po ňom hodí pohŕdavým pohľadom a bez slov (a už aj bez pohľadu) mu podá zhúžvané noviny. Zosmutnie. Dievča a chlapec v rade napravo od nás si zaujato ochutnávajú ústne dutiny, čím zjavne štvú tu malú pani v károvanej čapici, čo stojí za nimi. Všetkým je jasné, že oni si túto dlhú chvíľu krátia tým asi najpríjemnejším spôsobom. Škuľavá teta naľavo, sa nervózne pohupuje z nohy na nohu. Náš slepec už sa vracia, máva vybojovaným formulárom či čo to je. Za navigovania Obpani a asistencie okolo stojacich zúčastnených ho nasmerujú až k nám. Nikto nemá odvahu sa ho dotknúť ani nijak inak ho fyzicky usmerňovať. Je to asi obava z odmietavej reakcie, alebo pseudohumanizmus, ktovie....Slepec prichádza k nám a konzultuje nový papier s Obpani. Odďaľoval som tú chvíľu, kedy vypíšem podací blok asi ako bývalka Lucia, ktorá ma večne srala s tým ako za mojej prítomnosti odďaľovala močenie. Je v tom asi trochu exhibície, ale mne netreba močiť (chválabohu), ja iba potrebujem jeden papierik. Vyberám sa k okienku, kde ukoristím niekoľko týchto tlačovín, lebo aj Obpani a náš slepý ujo ich potrebujú. Okrem toho som presvedčený, že by mali byť po ruke aj pre tých čo stoja v rade, tak by si povedal Timur a jeho družina. Prederiem sa dopredu a na ceste naspáť, štósik asi 20tich bločkov jemne pohodím na pult s výrazom unicefáckeho úradníka. Vypisujem si svoj bloček perom čo som si požičal od pani s taškou, ale keďže som debil hneď v druhom riadku urobím chybu. Otočím sa k pultu, kde som asi pred 10timi sekundami pohodil bločky plebsu, avšak žiaden už tam nie je a zopár spokojne sa tváriacich klientov slovenskej pošty dychtivo vypisuje kolonky v bločkoch. Opäť sa pretláčam medzi ľuďmi, ktorí neochotne uhýbajú negramotnému blbcovi s altruistickými sklonmi. Pošľapem pár nôh, naseriem niekoľko ľudí, vraciam sa a konečne bez chyby vypisujem bloček, ale aby to bolo ozaj o mne- na posledných písmenkách končí mi tuha v pere. Deriem papier, obťahujem písmenká. Pani s taškou si ma všíma a nakukuje mi na hrot svojho majetku. S ospravedlním jej ho vraciam doslova vylízané. Pani nekomentuje, nevyčíta, očividne je rada že zmizlo to otravné (asi 6 ročné) dievčatko, ktoré sa zabávalo prechádzaním sa pomedzi pečiatkychtivé telá. Začujem srdečný smiech. Mladík bol zjavne úspešný s nejakou vtipnou príhodou, ktorú už slečne blondíne hovoril do očí, čiže uhol z ktorého sa ešte pred pár minútami zhovárali sa značne zmenil v prospech ich zorných polí a trajektórií vôní ich ústnych vôd. Na chvíľu sa mi stretne pohľad s neznámou silnou pani, ktorá si ich tiež všímala a spiklenecky sa usmeje. Niečo iné, ale odrazu zaujme moju pozornosť. Mladík vo veste stojí pri pulte, na ktorom má rozložené nám známe papiere z daňového priznania a veselo ich vypisuje hrubou prepisovačkou s logom Slovenských telekomunikácií. „Tomu hovorím pevné nervy“, komentuje mladíka vo veste pani s taškou a opäť sa o kúsok posunie. Nášmu radu sa totižto darí. O niečo sme si polepšili v porovnaní s okolitými radami, obzvlášť 12kou, ale aj 11kou. Škuľavá pani sa prestala pokyvovať. „Teraz buďto zamdlie, alebo začne z plnahrdla vrieskať oplzlosti a nadávky na vládu!“, vravím si. Nestane sa. Len jej pohľad sa uprie niekam až za sklo okienka a zhustí ten lúč myšlienok nenávistnou energiou. Dve mladé baby, ktoré počas státia v rade kompletizovali svoje prihlášky na vysokú školu a ktoré doteraz veselo džavotali a chichúňali sa, už tiež poslušne stoja s pohľadom, ktorý striedajú medzi okienkom a dlážkou. Milenecká dvojica si teraz niečo šušká. Dievčaťu veselo žiaria oči (mám pocit, že je nám tu všetkým jasný obsah týchto tajností...)

Více ...
Vložil: Samy***Vinco5/03***Grétka7/07 dne 11.4.2005| Bez komentářů | Přidej komentář | Poslat mailem
 Danowe priznanie III.Danowe priznanie

Odniekiaľ z útrob pošty sa pretlačí hrubokrký dement v texaskovej bunde, s pervitínovým šklebom a nervóznym telatrhaním. Drzo sa pridruží k našej (veselej) skupinke. Šponuje sa, napína svaly, nervózne a frajersky prežúva, predstierajúc neochvejné sebavedomie. Po dvoch minútach ma dožere a hovorím mu slušne, nech sa premiestni do chvosta radu. A on že ho to nezaujíma. Chalan za mnou sa tiež pripája , slušný- sa chvíľu s týmto človekom snaží baviť na úrovni a dokonca mu vyká. Nie je mu to nič platné. Obzerá po sekuriťákovi. Oznamujem kôpke nervov, že ho aj tak nepustím. A on že sa nebude pýtať. Pením, ale ovládam sa ešte. Vravím si: Bitka na pošte, to by mohlo byť fasa vyvrcholenie tohto aj tak zvláštneho večera. Stihnem mu natankovať, kým ma zloží? Mladík sa stále obzerá po ochrankárovi. Dement nereflektuje na výzvy pani s taškou a dokonca je oprsklý na nášho slepca. Koktá niečo o tom, že ochrankár nepríde, lebo mu vraj vonku stráži jeho auto a „1 a pol ročnú dcéru“. Zdôrazňujem, že mi je to jedno, že k okienku sa nedostane, a myslím to vážne. Po minúte pakovi zazvoní mobil: „No tak ju nakoj mliekom....“, zloží telefón a rýchlym krokom s nadávkami mizne za telami ľudí. Jeho odchod si pani s taškou uvedomí až po chvíli a pýta sa mladíka za mnou kam zmizol ten pako. „Mmm dostal fingovaný telefonát, tak zmizol. Haha, pochopil že nemá šancu“, informuje ju hlbokým hlasom mladík. Dve veselé ženy, pred Obpani a slepcom, odrazu k nášmu veľkému prekvapeniu vyberú z nenápadnej tašky hŕbu asi 50tich obálok s podacími lístkami. Pani s taškou prevráti očami, aj keď je to asi človek čo ho len tak niečo nerozhodí, je isté že niečo týmto pádom nestíha, lebo okamžite vytáča na mobile číslo a oznamuje nejakému rodinnému príslušníkovi, že jej pobyt na pošte sa predĺži ešte o asi 15 minút. „Optimistka.“, pomyslím si, ale v duchu si prajem aby mala pravdu. O päť minút na to (keď sa časomiera, preklopila cez 20tu hodinu), zrazu zhasne dobrá polovica svetiel v priestore. Daňový poplatníci na moment inštinktívne stíchnu, v očakávaní najhoršieho- že totiž asi nie je pravda čo im niekto povedal, o predĺžení otváracích hodín pošty do 22:00. Verím že v tej atmosfére, pripomínajúcej temno väzenskej cely si mnohí isto predstavili seba ako sa držia nechtami zadrapení do pultu, alebo páchajú masové vraždy poštových úradníčok. Že reku, keď už- tak už. Ich nevinne vyzerajúce prepisovačky menia sa vo vražedný nástroj, obálky a pečiatky postriekané čerstvou krvou...... Pár hlasov sa uisťuje, či je dnes naozaj dlhší deň. „Naša“ úradníčka tempom raneného tuleňa, váži a označuje obálky, ktoré tam položili tie veselé ženy (okolo 30ky). Pripája sa k nim aj nejaký zarastený muž (tak do 50) v šedej bunde, aby obhajoval ženy, na ktoré sa zozadu začínajú sypať slová nevôle a ukrivdenia. Slepý muž, opretý o svoju palicu, necháva si vidomými referovať ako pokračuje vybavovanie kopy, ktorú tá naša brčkavá, odutá (nehnevajte sa, ale: ) puchra (poznám ju, sám som sa s ňou na tejto pošte niekoľkokrát pohádal) omackáva svojimi úradníckymi paprčami tie listové zásielky, šťastných za ktorých to niekto vybaví. Odboj chvosta (ale aj veľká časť trupu) nášho radu je teraz reprezentovaná tetou (okolo 60 rokov) v koženej bunde so zničenými vlasmi. Tá stále frfle a prevracia očami. Drzé dievčatko sa zase zjavilo a oprelo sa vedľa okienka. Pobavene sleduje ľudí v našom rade. Škuľavá pani ešte väčšmi zbledla a mladík vo vedľajšom rade zase odkrojil kúsok z diskrétnej zóny smejúcej sa blondíny. Všetky rady voči nám o veľa postúpili. Pani v károvanej čiapke, (už si ju samozrejme zložila) čo jej vadil bozkávajúci pár pred ňou, len s ťažkosťami skrýva radosť s akou sa baví na osude radu číslo 13. Zjavne je poverčivá a teraz sa jej potvrdilo, že robí dobre keď na to verí. Huslista už postúpil k okienku a dohaduje sa s tou čo predáva otlačky pečiatky a keďže je to slušný, jemný pán, je trochu prekvapený jedovatosťou tej poštovej krysy. Naša brčkavá malária (že vraj Mária, ako ju oslovila kolegyňa, ktorá si prisadla na stôl a jala sa s ňou pokecať) má opäť nejaký dôvod prerušiť svoje bádanie na obálkach. Výrazy na tvárach úradníčok síce naozaj nesvedčia o tom, že by riešili pracovné záležitosti, ale z mojej pozície sa to dá ťažko posúdiť, nepočujem ich. Dve veselé ženy a čiastočne aj Obpani, však debatu začuli a spustili ostré poznámky na adresu debatného krúžku. Brčkavá malária sa ohradzuje a krikom si chce zjednať ticho a kľud klientov. Pritom nervne gestikulujúcou rukou, nechtiac zhodí kopu podacích lístkov, ktoré sa jej rozsypú pod stôl. Zčervenelá, papriku (a varechou prekrvenú riť) pripomínajúca malária, zbrklo zbiera aktuálne podacie lístky. Veselé ženy sa opäť dobre bavia na jej lapsuse, čím si vyslúžia ďalšiu vlnu protestov , tých zo zadných partií hada číslo 13, ktorí túto etudku nevideli. Hovorkyňa- bojovníčka pokračuje vo svojich obvineniach.

Více ...
Vložil: Samy***Vinco5/03***Grétka7/07 dne 11.4.2005| Bez komentářů | Přidej komentář | Poslat mailem
 Danowe priznanie IV.Danowe priznanie

Nachvíľu zabudnem, pretože zbadám, že mi priamo do očí mieri pohľad páru kovovo modrých očí krásnej mladej dlhovlasej blondínky dva rady od nás, ktorú som doteraz ktovie prečo nevidel. To len dokazuje, že svet okolo sa mení, len had číslo 13 sa nehýbe. Modré oči sa pousmejú a kým im stihnem ten úsmev opätovať, niekto nám kontakt prekryje svojim nedočkavým telom. Obzriem sa za seba. Vidím prevažne rezignovaných, zamyslených, nervóznych ľudí. Niektorí sa celej situácii smejú a vtipkujú, ako pani s taškou, iní bordovejú zlobou a podporujú odbojárku v koženej bunde s ošťatou slamou na hlave. Vysoký pán v baloňáku, (bez novín) má úplne zvesené tie jeho veľké ramená, unavene pozerá na chrbát mladého chalana s walkmanom. Vravím si: „Čo je asi tak dôležité pre pána v dôchodkovom veku, že ho to prinútilo stáť v tom rade, ktorý ho tak ničí?“ Úradníčka už pozbierala lístky a pokračuje vo svojom komótnom tempe. A odrazu to prichádza. Z čista-jasna, ako účet za plyn: Musím sa priznať. Tu ho máte: DANOWE priznanie: Áno. Naozaj odrazu cítim, cítim celkom jasne, nemožné. Ľútosť. Ľútosť voči tej osobe, za okienkom. Od rána je v práci, možno jej nie je dobre, veď je chrípkové obdobie, jarná únava, možno má doma nejaké problémy, je škaredá a asi aj vždy bola, to ženám zväčša vadí, asi sa zle vydala a asi sa aj zle učila.... Naozaj pociťujem voči tej osôbke chvíľkovú ľútosť. Sám sa v duchu napomínam, veď tí na ktorých strane som (a mal by som zostať) tu prichádzajú o nervy a niektorí aj o dôstojnosť a ona má svoju stoličku, svoju pečiatôčku, Božka jej urobí kávičku keď bude najhoršie..... Čo sa to so mnou stalo, tým mojím presvedčením, že vraždou poštovej úradníčky posilníš mier?! Zrazu takéto čosi. Obláčik s touto myšlienkou sa rozplynul pod náporom ďalších, o niečo nervóznejších protestov zozadu. Milenecká dvojica už zmizla aj so svojou pečiatkou a práve sa vybavovala závistlivá, škodoradostná pani. Modré oči, tiež záhadne zmizli, a tak sa obzerám na druhú stranu. Rad mladíka a usmievajúcej sa blondíny tiež akosi spomalil, lenže tejto dvojici to nevadí, lebo rozhovor neviazne. Budúce študentky dostali prvú domácu úlohu od tety pošťáčky- prepísali podací lístok a za krátko zmizli. Frekvencia prdlania tej pani odbojárky a obhajovacia reč pána s veselými ženami, už začína nadobúdať nezdravé rozmery. Každú chvíľu príde nejaký vyslanec z chvosta. Dievčatko to prestalo baviť a znovu sa vydalo na púť medzi čakateľmi. Úradníčka z vedľajšieho okienka napomenula klientov, aby toľko nekričali. Kam zmizla tá blondína s kovovými očami, hm? Škuľavá pani sa opäť začala bezradne pohupovať. „Ešte posledné tri“, zahlásila Obpani slepcovi, a ten sa spokojne zamrvil, opierajúc sa bradou o bielu paličku. Radosť nebola celkom opodstatnená, naša pani malária ešte musí „...zrátať sumu k úhrade“, zahlásila a vytiahla veľkú kalkulačku. Pani s taškou telefonicky priznáva, že jej pôvodný časový odhad bol naivný. Po krátkej uvoľňujúcej debate sa pani priznávam k svojim obavám z obsahu jej tašky. Smeje sa a uisťuje ma že sa nemám čoho báť, nesie len svoje daňové priznanie a v taške má „presnidávky pre vnučku“. Veselé ženy zaplatili, pobrali podacie lístky a opustili okienko. „No konečne“, prišlo zozadu. Ženy s chlapíkom v šedej bunde práve prechádzali okolo odbojárky, keď tá podporená šumom zozadu zahlásila: „Choďte do riti!“ Muž zastal a pozeral na pani. Neverí vlastným ušiam, čo za hnis to vyšplechol z tejto pani. Všetci na ňu prekvapene hľadíme. Odbojárka má v tvári nekompromisný výraz odhodlania pre svoju, (pre spoločnú) pravdu. Zopakuje ešte dôraznejšie: „Choďte už do riti!“ Jedna z veselých žien nestráca dobrú náladu a zahlási: „Šak čo ste neprišli skôr. Mali ste dojsť o desiatej doobeda a nemusela ste tu stáť.“ Odbojárka si pre seba, popod nos niečo nasrdene zašomre a už sa na nich nepozrie. Trojica s pocitom dobre vytočenej skrutky odchádza davom, kde nie je problém nájsť zopár ďalších závistlivých očných zábleskov, čím ďalej od okienka tým jedovatejších. Obpani a slepec boli rýchli. Šmátram po vreckách a hľadám prachy. Nevýhoda kapsáčov a sklerózy. Príliš veľa vreciek a príliš málo mozgových buniek. Periférne som zachytil prvý letmý dotyk v záležitosti mladík a blondína. Jemne sa jej dotkol ramena. A ona sa smeje veľmi prirodzene a uvoľnene. Pozerá jej do očí a pridáva ďalšie úspešné slová. Pani s taškou sa lúči, prajeme si pekný večer, ktorý sa začne akonáhle opustíme túto budovu. Podávam malárii obálku a peniaze. Snažím sa na ňu čo najmenej pozerať, ona nervózne vyrovnáva bankovku, ktorú som jej podal. Za krátko som vybavený a rýchlo sa lúčim s vážňakom za mnou. Pán Baloňák túžobne blikne po mojej slobode. Ktovie ako to dopadne s tamtou dvojicou? Keď sa stihnú pobozkať ešte pred okienkom zožnú búrlivý potlesk ako v americkom filme, alebo ich ľudia usmažia horúcim, závistlivým pohľadom. Akí vlastne sú títo tu? Kto im vidí do hláv? Zase je to tu! Prečo mám také výčitky že ich tu nechávam bez pomoci? Mal by som niečo urobiť, možno na pobavenie nejaký kúsok, nech majú na pár dlhých chvíľ zamestnanú myseľ analýzou blázna. Ale deň bláznov a vtákov je až zajtra. A čo ja? Ja som voľný a Marec sa milý starec o pár hodín poberie kade ľahšie a vonku je jar a daňové som odovzdal už včera.........

Více ...
Vložil: Samy***Vinco5/03***Grétka7/07 dne 11.4.2005| Bez komentářů | Přidej komentář | Poslat mailem
 Články 14 z 4 
Technická podpora: na této adrese. (C) 1999-2011 Rodina Online, všechna práva vyhrazena.