Pri takýchto návštevách rodiny ktorú vidim denne nemam problem vypiť kávu, pokecať a ísť si po svojom. Normálne idem žehliť alebo zavárať, ci len tak si odfrknúť do záhrady s knižkou. Teraz tu v okolí nikoho takého nemáme ale predtým chodili rodicia muža. Bud zavolali ci sme doma alebo sa len tak stavili. Vobec mi to nevadilo. Neberiem to ako návštevu (pozvanie, pohostenie, pokec...) ale ako súčasť rodinného života. Svokra mi trebárs pomohla s niečim co som robila, pri tom sme sa rozprávali, alebo sa hrala s detmi. A tiez sme zvykli nechať ich s detmi ked boli male a my sme išli na veľký nákup. Je to najbližšia rodina a tam nemam problem sa dohodnúť. My sme k nim tiež bežne chodili aj na celý deň. Spolu sme uvarili obed, posedeli v záhrade, deti sa pohrali. Vsetko je to o nastavení v rodine. Pritom ja z domu takto naučená nie som ale prijala som to a celkom ma to tešilo, prežiť niektoré dni spoločne. Nevadilo mi mat ich v mojej blízkosti.

Horšie je ak klasická návšteva, ktorá zavolá ci sme doma ze sa zastavia poobede na kávu nevie odhadnúť dokedy nam to je príjemné a sedí do noci. Ja ak sa musím niekde zastaviť neohlásene (po niečo prídem, niečo potrebujem osobne vybaviť a pod.) tak sa pýtam ci naozaj netuším, dám si kávu ak ponúknu a po polhodke sa zdvihnem a idem preč. Ak som pozvaná na kávu v predstihu tak cca po dvoch hodinách sa dvíham a odchádzam resp. ak sa dobre bavíme a hostiteľ ma zdrźiava tak este hodku ostanem. S blízkymi ľudmi si aj dohodneme na ako dlho plánujeme návštevu.