až teraz som to dočítala, nevedela som, že ty sama si z pestúnskej rodiny

tvoje chápanie je mi úplne vzdialené, rozprávala si sa o tom niekedy s tvojimi pestúnmi? naozaj to tak vnímajú aj oni, že pre teba urobili niečo mimoriadne?

prečo by si im mala byť vďačná viac, než je každé dieťa vďačné svojim rodičom za všetko, čo preňho urobili?

ty si predsa svojich pestúnov neprosila, aby si ťa vzali? alebo áno? brali si ťa, až keď si bola veľká, na tvoju žiadosť - mohlo by to vyť aj tak - ale nemyslím, že by to bol zásadný rozdiel, raz si ťa vzali za svoju, tak si ich so všetkým, čo k tomu patri (takto to vnímame my aj všetci naši známi, ktorí prijali deti)

aj mojim adopt. synom sa už asi stalo, že im niekto zrejme naznačil, že mali šťastie, že sa k nám dostali - myslím, že minimálne ten starší (17) mi to raz spomínal. v takej situácii vravím, že my sme mali ešte väčšie šťastie, že sa k nám naše deti dostali, lebo sú úžasné...