Vo štvrtok 22.júla (deň pre vyrátaným termínom) som sa zobudila o tretej v noci na "niečo mokré". Pomyslím si "Plodovka!" a "Panebože, už je to tu!!!", ale po preskúmaní som zistila, že to má hlienovitú konzistenciu. Zájdem na toaletu a zisťujem, že hlien je s prímesou krvi. Cítim mierne bolesti v podbrušku. Vzrušením nemôžem zaspať, lebo skutočne je to tu - Pampúšik prichádza na svet. Aby som ten čas do rána nejako zabila - Pavla som nechcela budiť, veď to ešte môže trvať (a že aj trvalo!) - pozorovala som hodinky. Rátala som čas medzi bolesťami a rátala som dĺžku bolestí. Bolo to tak každých 10-15minút, dĺžka sťahu asi 45sekúnd až minútu a pol.
Ráno som všetko oznámila Pavlovi a tiež mame, že už je to tu. Pavel preto prišiel radšej skôr domov z roboty :o) Bolesti sa dali v pohode zvládať, dokonca som, podľa článku o prirodzenom tlmení bolestí z rodiny, dýchala viac-menej normálne. Aby sme sa na to tak nesústredili, zhliadli sme v ten deň niekoľko filmov, poväčšine dosť dobrých blbostí. :o) Pavel zapisoval čas, kedy sa objavil sťah a rátal interval medzi nimi. Nebolo to moc pravidelné - občas po 10 minútach, občas po 20 a keď boli 3-4 za sebou po piatich minútach, už sa skoro zberal volať pôrodnú asistentku. Ale na to ešte bol čas.
Medzitým som zašla do sprchy, kde sa mi celkom uľavilo, intervaly sa predĺžili. Lenže ako som vyšla von, bolesti zosilnili. Posledný film som už ale pozerala chodiac hore-dole po izbe, pretože sa už pri bolesti nedalo sedieť. Napokon sme sa pobrali spať. Doteraz neviem, ako sa mi podarilo zaspať, asi som bola unavená z predošlej prebdenej noci.
Okolo tretej som si zašla na záchod, ľahla do postele a nemohla zaspať. Bolesti sa mi zosilnili, tak som sa dala opäť do sledovania intervalov a dĺžky kontrakcií. Zrazu som zistila, že chodia každých 5-6 minút, trvajú okolo minúty. Budím Pavla a voláme pôrodnú asistentku. Rosalinde prichádza asi o pol piatej. Vyšetrí ma a zistí, že som otvorená na 4cm. No paráda, takže rodíme!!! :o) Dohodneme sa, že o hodinku skontrolujeme pokrok a všetci ulíhame do postele. Ja samozrejme nespím.
O hodinu som otvorená na 5cm a Pampúšik je viac zostúpený do panvy. No paráda. Dosť to bolí, ale usilovne predýchavam. Prekvapená zisťujem, že sťahy nepociťujem ako nejaké kŕče, ale ako pichavú bolesť v podbrušku, vystreľujúcu do krížov. Myslela som si, že ma bude bolieť celé brucho, že pocítim ako mi stvrdne, ale ja som cítila tú bolesť vlastne iba na malinkom kúsku pri lonovej kosti.
Rosalinde navrhuje, aby som niečo malé zjedla (hroznový cukor napríklad), tak pijem čaj z materinej dúšky osladený medom. Počas kontrakcií si pritláčam horúci elektrický vankúš na kríže, medzi kontrakciami ho mám priložený na podbruško. Celkom mi to pomáha.
Pri otvorení 6-7cm prichádza čas učiniť rozhodnutie, či ostaneme doma, alebo pôjdeme do nemocnice. Všetko beží zatiaľ dobre. Idem do horúcej vane, kde sa mi nedá od bolesti poriadne vydržať. Cestu, hoci len 10minútovú, do nemocnice si neviem v tomto stave predstaviť. Tak ostávame doma. Často na tento moment teraz myslievam, ale aj tak si myslím, že v danom momente som sa, napriek tomu, že Pampúšik sa nakoniec musel narodiť v nemocnici, nerozhodla zle. Skrátka veci sa neskôr skomplikovali, ale to som vtedy ešte nemohla vedieť. Na druhej strane však musím povedať, že nabudúce už do tej nemocnice radšej pôjdeme.
POKRAČOVANIE - čítaj Ako Pampúšik na svet prišiel 2.diel |
