Ako by podľa vás mali o Rómoch písať médiá?
"Novinári väčšinou nejdú do hĺbky, lebo na to nemajú čas, ani kapacitu. Rómovia sú uzavretá komunita, málokto vie o nich niečo viac, takže je prirodzené, že médiá mapujú len to, čo vidieť na prvý pohľad. Tým, že medzi nich často chodím a poznám ich rodiny, stretávam medzi nimi ľudí, ktorí nie sú až takí iní, ako by sme očakávali. Chýba mi preto viac informácií práve o Rómoch, ktorí majú prežívanie a životné osudy podobné našim. Celkový obraz o Rómoch by sa potom zlepšil."
Objavujete ich hudobnosť, cez ktorú sa ľudia na celom svete prestávajú báť toho druhého. Ako ste sa dostali k hudbe vy?
"Desať rokov som chodila na klavír, a aj keď nehrám profesionálne, nadobudla som iný rozmer. Zahrám si hocikedy, keď mi je zle a smutno, alebo keď mi je dobre, a vtedy mi je ešte lepšie. Študovala som hudobnú vedu a národopis a rómska hudba sa stala pre mňa len akýmsi návratom. Na prázdniny som chodila k babičke na dedinu, kde žilo veľa Rómov. Fascinovalo ma, ako odlišne spievajú. Aj malé deti spievali akosi viac a naozaj. Keď som na vysokej škole zistila, že na Slovensku sa rómskym pesničkám nikto do hĺbky nevenuje, dala som sa týmto smerom a potom sa to už začalo nabaľovať samo."
Pri práci na svojich projektoch stretávate aj rómsku inteligenciu. Ako títo ľudia hodnotia vašu prácu? Nezišlo im na um, že by ju mali robiť oni?
"Rómovia prežívajú zložité obdobie, ale verím, že nastane nejaký prerod a že všetko pôjde k lepšiemu. Rómska inteligencia sa snaží, ale zdá sa mi, že sa nevie zjednotiť. Každý vidí inú stránku problému, snažia sa však robiť to najlepšie, čo vedia. Napriek tomu mi je veľmi ľúto, že len ťažko nachádzajú spoločnú reč. Na druhej strane - ani formovanie Slovákov nebol priamočiary a jednoduchý proces."
Ako vnímajú vaše nahrávky obyčajní Rómovia?
"Tiež nie jednoznačne. Keď sme mali napríklad krst prvého cédečka, s prípravou pohostenia nám pomáhala jedna Rómka z Podunajských Biskupíc, ktorej sa naša nahrávka nepáčila. Vravela, že je to surová hudba. Bola by rada, keby jej národ vyznieval lahodnejšie a sladšie. Mnohí Rómovia by sa radi prezentovali pred majoritou v uhladenejšej podobe. Trochu sa hanbia za svoju naturálnosť, ale potom, spätne, keď vidia, že pre nás je fascinujúca práve ich pravosť a živosť, začínajú sa vracať k svojej hudbe, ktorú by predtým boli pomaly zatlačili niekam do úzadia."
Ide o ich snahu asimilovať sa? Chcú sa prispôsobiť nášmu vkusu?
"Určite áno. Každý z nich počúva rádio a sleduje televíziu. Vidia, čo letí, a boja sa, že ich hudba je taká iná, že sa nám nebude páčiť. Keď však zistia, že ju oceňujeme, sú na ňu hrdí."
Keď ste chodievali ku svojej babičke do Žehne neďaleko Prešova, mali ste medzi Rómami kamarátov. Ostali vám títo priatelia z detstva?
"Beh života v rómskych osadách je oveľa rýchlejší. Moji rovesníci sú dnes pomaly starými rodičmi a ja sa už viac kamarátim s ich deťmi alebo dokonca s vnúčatami. Stále chodím do rodiny starej Ilony, kde ma dúfam, prijímajú takmer za svoju."
Čo sa v obci zmenilo?
"Zhodou okolností som tam bola pred tromi týždňami. Bolo to pre mňa veľmi smutné, lebo Žehnu vidím odmalička. Prvá moja spomienka ešte zachytila pozliepané chatrče z papundeklov a rôznych iných neuveriteľných materiálov, ktoré za socializmu vystriedali murované domy. Ich obyvatelia sa začali lepšie obliekať a boli čistejší, lebo chlapi chodili do práce a osada akoby rozkvitla. Revolúcia však všetkých Rómov zastihla nepripravených a osady znovu chátrajú. Ešte pred desiatimi rokmi som nevidela na ulici sopľavé neopatrené deti, dnes už áno. Cítiť tam vnútorný úpadok - ľudia sú pasívni, neveria, že by ich aktivita bola na niečo užitočná."
Argumentom ne-Rómov je, že sú v rovnakej situácii a že musia riešiť podobné problémy. V čom vidíte východisko?
"Jedine vo vytvorení pracovných príležitostí, iná cesta nie je. Bieli ľudia na dedinách väčšinou vlastnia pôdu a majú aspoň nejakú záhradku, väčšina z nich sa vracia k roľníctvu. Rómovia nemajú nič a ani žiadnu šancu privyrobiť si oficiálnym spôsobom."
Rómovia sa hlásia ku kresťanstvu, veľmi ho prežívajú, vo svojich domovoch sa obklopujú svätými obrázkami. Venuje im spätne cirkev pozornosť?
"V každej dedine je to iné. Ak sa niekde nájde kňaz, ktorý sa im chce venovať, hneď to spoznáte aj na ľuďoch - na ich spôsobe obliekania, správania a snahe nájsť si prácu. Niekoľkých takýchto kňazov som stretla - sú to hotoví sociálni pracovníci. Ak Rómom niekto prejaví dôveru a základnú ľudskú úctu, nechajú sa viesť. Žiaľ, takýchto ľudí nie je veľa."
Zbierate autentickú rómsku hudbu. Ako sa dá definovať tento pojem? Čo majú spoločné slovenská, španielska, balkánska alebo rumunská rómska hudba?
"Existuje rozdiel medzi hudbou, ktorú hrajú pre publikum a tou, ktorú si hrajú sami pre seba. Autentická je napríklad tá, ktorá vychádza z nich samých a nie z požiadavky publika. Tá sa niekedy k publiku ani nedostane. Je v pohybe, časom sa mení - dnešné starodávne piesne boli možno pred sto rokmi novými. Nedávno som sa zúčastnila na medzinárodnej konferencii, kde sa rómisti z celého sveta zhodli na tom, že Rómovia sú predovšetkým skvelí interpreti cudzej hudby, ktorú dokážu uchopiť špecifickým, jedinečným rómskym štýlom a vtedy vzniká nová kvalita."
Žalostné, staré piesne halgató, ktoré ste zozbierali ako prvé, sú veľmi intímnou výpoveďou. Ako ste si získavali dôveru starých Rómov?
"Ani neviem... Snažím sa im dávať najavo, že ich beriem a ich pesničky môžu pre nich znamenať, že ich budú viac prijímať aj ostatní. Pochodili sme veľa osád a nie vždy sa nám darilo. Stretli sme aj takých, ktorí dokázali spievať bez akéhokoľvek citového nasadenia. O to silnejšie boli momenty, keď sa dostavila intímna chvíľa a spevák si cez halgató pripomenul vlastný život."
Zažili ste v osadách aj strach o seba?
"Asi dvakrát, ale nakoniec sa všetko vysvetlilo, a nebolo to také katastrofálne, ako to pôvodne vyzeralo. Ľudí, čo hovoria veľmi zle o živote Rómov, je dosť. Nechcem tvrdiť, že to zlé nevidím, ale nechcem to znásobovať. Aj keď nejaké kamene lietali, dostali sa nám len od detí, ktoré ešte mnohému nerozumejú."
-pokračování- |
