DOKONČENIE 1.dielu
Pôrod pokračuje, predýchavanie kontrakcií mi príde čím ďalej tým náročnejšie. Medzi sťahmi mi je však fajn, rozprávam sa s Rosalinde a smejem sa na Pavla - tak veľmi sa na Pampúšika teším! Nemyslím na nasledujúce kontrakcie, pred čím nás varovali na tehotenskej joge, myslím na to, aký je to príjemný pocit, keď kontrakcia odchádza. Ako mi je vtedy skvele! Počas kontrakcií drtím Pavlovu ruku, medzi sťahmi si ju túlim na tvár a smejem sa - v žilách mi, zdá sa, koluje poriadny hormónový koktail.
Rosalinde vraví, že malý nie je ktovieako natočený, že mu pomôžeme, a tak predýchavam kontrakcie v ľahu na pravom boku. Prichádza otvorenie na 7-8cm, Rosalinde mi púšťa plodovú vodu. Upozornila ma, že teraz už na krčok nebude tlačiť vankúš plodovky, ale priamo hlavička, a teda kontrakcie budú bolestivejšie. A to teda sú tak silné, že bolesťou kričím. Všetci ma povzbudzujú, Rosalinde so mnou dýcha a vraví mi, aby som nekričala, že malý potrebuje kyslík, že mu ho mám dať. Je to nesmierne ťažké sústrediť sa na to "fu - fu - fúúúúú", ale mala som motiváciu: naše dieťatko potrebuje kyslík, tak sa snažím nekričať, ale dýchať. Medzi kontrakciami odpočívam na hore vankúšov, tvár si chladím namočeným uterákom a som v takom zvláštnom stave - niečo medzi spánkom a tranzom. A už sa neviem dočkať tlačenia.
No a na tlačenie bolo treba poriadne dlho čakať. Neviem kto vymyslel predýchavanie tlačiacich kontrakcií, ale odkazujem mu, že na mne to teda nefunguje. Ako to, že nemám tlačiť? Veď ja netlačím, to sa tlačí SAMO! Rosalinde mi po stýkrát vraví, že už som otvorená na 10cm, až na nejaký malý kúsok vpredu. Pokúša sa ho odmasírovať preč, ale pri ďalšej kontrakcii je opäť nazad. Keď mi povie, že sa môžem dať do tlačenia, vnímam to ako vykúpenie.
Žiaľ, moje ležanie na boku, ani poloha na čtyroch, Pampúšika nepresvedčili, aby sa správne natočil. Tlačím asi hodinu, no bez úspechu. Navyše Pampúšikovi slabnú ozvy. Rosalinde mi vraví, že musíme do nemocnice. Volá sanitku. Ani neviem, ako som do nej nastúpila a ako som tú cestu prežila (zase bolo treba predýchavať tlačiace kontrakcie a bála som sa o malého). Dorazíme do nemocnice, kde nás už čakajú a kde nám pomôžu. O niekoľko minút dorazí aj Pavel s mamou.
V nemocnici monitorujú Pampúšikove ozvy tuším sondou na hlavičke. Všetci ma povzbudzujú. Tlačím ako o život, ale aj tak mám pocit, že mi to nejde. Spolieham sa na to, že mi pomôžu - lekár sa rozhodol použiť vákuumextraktor. Viem, že nástrih ma neminie, ale mne je to už všetko jedno, dokonca som si v jednej chvíli pomyslela, že by mi tam aj niekto mohol skočiť na brucho, nech je Pampúšik už vonku, nech sa už toľko netrápi ani on, ani ja.
Počas tlačenia mám zavreté oči, ale zrazu mi mama vraví "Janka, otvor oči" a ja vidím maličkú hlavičku. Ešte raz potlačím a náš Pampúšik je na svete! Položia mi ho celého upatlaného na brucho. Pavel strihá pupočnú šnúru a ja som nevýslovne šťastná. Je to tu - presne v deň termínu 23.júla o 12:17 sa narodil náš Daniel Sebastian. Je nádherný, taký drobučký a krehučký.
Po chvíli si ho berie detská lekárka, aby ho skontrolovala, a Pavel ide s ňou. Ja som dostala injekciu na rýchle vypudenie placenty, ktorá vážne na seba nedala dlho čakať. Lekár kontroluje poranenia, je ich dosť, musím na operačnú sálu, kde ma v spinálnej anestézii zašijú. Mama a Pavel zostávajú s Dankom. Ja zatiaľ na operačnej sále premýšľam nad tým, čo sa stalo - som matkou, narodil sa mi synček. Videla som ho len chvíľu, ale aj tak mi strašne chýba, až mi po lícach stekajú slzy.
Konečne ma berú z pooperačného na izbu. Mama, Pavel aj Danko ma tam už čakajú. Všetci sme strašne unavení, ale tešíme sa. Večer Pavel s mamou odchádzajú, my s Dankom ostávame do druhého dňa, pretože Danka treba kvôli tej vákuumextrakcii pozorovať. Na druhý deň detská lekárka Danka skontrolovala a bol v poriadku. Mohli sme ísť domov, hurá! A náš spoločný život sa začína...
KONIEC
|
