Deník ZATEEPOVÁNÍ a iné zážitky

Tento rok sa to obišlo bez všelikerých organizačných záležitostí. Jedného dňa sme sa rozhodli, že už je čas a povedali si, že o víkendu postavíme. Zavolali sme akurát jednu dvojicu kamarátov a bolo.

V plánovaný deň sa už od rána mračilo. Chvíľku sme sa motali a v zhode s počasím pospávali až začalo pršať. Celkom dosť, takže sme zvolili náhradnú variantu a pustili sa do batikovania. Vytiahli sme hromadu kusov oblečenia, kamienky, hrášky, provázky, nite, naštudovali na internete nejaké dobreé rady a hurá do toho. A vyšlo to. Nielen, že to bol skvele strávený čas, ale nám aj výtvory pekne vyšli a budeme sa mať čím pochváliť. Keď sme dobatikovali vyšlo slnko. Než sme sa najedli oschla aj lúka, takže sme sa už zase v peknej horúčave do toho pustili. Zaujala som pozíciu „ja mám foťák, ja nemožem“ a chlapci sa činili. Postaviť sa nám ho podarilo už na druhý pokus a tak si tam stojí a na vršku mu plápolajú čerstvo obstarané stužky a aj vyrobené pytlíčky s medicínou. Neviem či to je dostatočne indiánske, ale nám sa to takto páčilo. Na vypínanie liningu sme sa vykašali, išli sa ovlažiť v našom „bazéne“ a dali si kávu.

Ja som ukladala prcka a zvyšok týmu sa išiel previezť na kole. To že znova hrmí im nevadilo a odišli. Neviem ale prečo im to nevadilo vo vzťahu k osobným veciam, lebo tu všeličo voľne rozložené nechali. Takže ja som tu popri uspávaní poletovala v sarongu ako šílenec a balila všetko vodou zničiteľné od čerstvých výtvorov až po foťák a voľne položené kúsky teepee a odevy.

Ešte sa nevrátili tak ich to snaď aspoň trochu umyje.

…. Tak oni tie potvory nakoniec ani nezmokli. Povozili sa a ešte to najhoršie prečkali v suchu hospody vyhlásenej jako miestny archaizmus. Ten večer sme vlastne len trochu pokecali a zaliezli do pelieškov.

Zato ráno, aj keď som to nečakala, pokračovali príjemné chvíle. Chlapci sa vybrali na kolo a my s kamoškou sme sa za Vinkovej asistencie pustili do záhrady. Okolo sa stále točila búrka až nás nakoniec obišla. Uvarili sme obed, ale páni stále nikde. Z plánovaných dvoch hodiniek ich bolo nakoniec päť a mužici boli pochopiteľne bez telefonu. Aspoň sme si stihli aj s Vinkom pochrupkať. Po blúdení sa nakoniec vrátili a než si odpočinuli tvorilo sa pre zmenu z DAS hmoty. Potom sme dokončili týpku lining.

Na večeru sme si pripravili grilované všeličo. Aktívne sa až do desiatej zúčastnil aj Vinko a keď zaspal nastala tá pravá romantika.

Táňa si želala vanu takže sme zakúrili a keď sa vykúpali oni zaliezli sme do stále horúcej vody my a spolu užívali mesačnej noci za praskotu ohňa a hudobného doprovodu. Kombinácia teplej vody, Ryvoloviek a peciek od ASPM…hmmmm

Nakoniec táto naša pidiakcička dopadla jako absolútne pohodovo strávený víkend….

Howgh!

…tak sme sa konečne začali baliť na cestu. Na moje vlastné nesmierne prekvapenie sa mi podarilo na týždňový letný pobyt nabaliť batoh o celkovej váhe 17!!kg a to prosím som ešte za tašku vecí nechala po prebalení u tchýně. V dusnej horúčave sme sa pobrali našim neklimatizovaným vehiklom do Brna a odtiaľ nasledujúci deň klasicky vlakom do Bratislavy. Ja s tým mega batohom, vzpierajúcim sa potomkom v jednej a autosedačkou v druhej ruke. Na stanici sa  predo mnou ľudia s úctou rozostupovali. Inak v pohode. Po krátkej prestávke u našich sa chystal Veľký odchod. Keď moj otec prehlásil niekoľko dní vopred, že plánuje odchod na svitaní, malinko som zapochybovala o jeho zdravom úsudku. Nemohol si pre tento milý nápad vybrať vhodnejší deň ako Svatého Jána, najdlhší deň v roku. Dosť som pochybovala, že dokážem synáčkovi vstávanie za tmy vysvetliť. Ale stalo sa. 24.6.06 o piatej hodine rannej sme sadli do auta a šlo sa.

K prvému zádrhelu došlo ešte v Bratislave, kde sa Dedo, resp. moj otec rozhodol skrátiť si cestu na Viedeň po diaľnici. Takže sme si cestu hneď v úvode predĺžili o tridsať kilometríkov a pol hodinku zúrenia. Cesta cez Rakúsko prebiehala diaľnične nudne, ale zato až na mnohé abstinenčné kávové zastávky  bez problémov. Od slovinskej hraniceo to ale prestalo byť také ružové. Okrem toho, že nás spomaľovali Cestnice/péage pri platení za každý blbý kúsok cesty, sme sa hneď na začiatku kúsok pred Mariborom zasekali v asi 10km zápche. Dokonca asistovali hasiči, ktorý tým před nami a asi aj za nami rozdávali vodu. Na nás našťastie dobre zásobených sa nedostalo. Jedno šťastie bolo, že akonáhle kolóna zmenila smer na juh, na Zadar, pokračovali sme my mierne západným smerom cez Ljubljanu a Koper na hranicu s Chorvatskom a mali sme voľnú cestu. Potom sme sa ešte chvíľu motali „vyhliadkovými trasami“ po pobreží a okolo pol tretej sme konečne dorazili na ono miesto. Je to komplex bungalovov a apartmánov s bohohrovným kľudom nazvaný vzletne Sol Polynézia, tri kilometre od Umagu na Istrii.

Po malých nedorozumeniach okolo ubytovania, chvíľke panického hľadania nám prináležiaceho kľúča a vysťahovaní omylom nasťahovaných osob sme sa konečne usadili v našom bungalove.  Malý poldomček obsahoval vstupnú obývačku s dvomi ložkami a kuchynským kútikom, spálňu/ložnicu a kúpeľnu so záchodom. A samozrejme otvorenú terasu, našťastie v tieni. Na všetkých oknách žalúziové okenice. Vlastne by mohol krásne slúžiť jako bývanie pre mladý pár. Keby sa ovšem vyvarovali chybičiek ako posteľ v ceste dverám, otvorené okno prakticky zabraňujúce prístupu k linke atp.

Celý komplex je v riedkom lesíku, hlavne čierneho dubu. Centrum tvorí reštaurácia, v ktorej sa dvakrát denne odohráva útok polpenzistov na švédske stoly. More bazény, fast food-y, bary. Plus „promenáda“ s obchůdkami a zmrzlinou. Celkový dojem je mierne matúci. Naoko je všetko v poriadku, ale pri bližšom pohľade je to hotový Matrix. Fiktívny dovolenkový svet, kde sa všetci bavíme na povel a plánovite odpočívame.

Dedo takmer okamžite začal organizovať aktivity. Náš workoholik sa nezaprel a celú dobu lietal ako splašený z miesta na miesto a mal radosť keď sa denne okúpal aspoň na piatich miestach. Nebyť toho asi by som si naozaj oddýchla (aspoň od prcka). Babina a Dedo ho striedavo jeden, druhý, alebo spoločne venčili a ja som kvasila a hltala literatúru, prípadne si urobila výlet.

 Prvý zo spoločných výletov bol smerom po pobreží na juh do veľmi sympatického mestečka Novigrad. Neuveriteľný pocit som nadobudla v jednej slastičarni (cukrárni), kam sme s mamou zašli na kávu. Určite v tom mal svoj podiel aj fakt, že ešte nezačala plná sezóna a my sme boli okrem domorodého páru jediné zákazníčky, ale verte neverte – bola som kráľovná. Ehm, teda ja som nikdy neprichádzala doma do kontaktu s „juhošmi“, ale tuším som dostala školenie. O čokoľvek sa jednalo, či už to bola objednávka, orientácia smer toalety, alebo účtovanie útraty za pár šupov, zakaždým sa na mňa dotyčný pozrel ako na tú najnádhernejšiu stvoru, ktorá ho chudáka nemilovaného zachráni svojim jediným úsmevom. Ja, božská, krásna…. Potvory ušaté to majú asi nacvičené,. Lebo tento novigradský nebol jediný, kto na mňa upieral zbožňujúce pohľady. Mno, ale dobrý pocit to bol :o))

Okrem toho tam pofukoval vetrík, po čom sme už všetci túžili.

Ešte obed a prechádzka v Poreči.

Druhý výlet som si urobila do Umagu sama asi tak v stredu. To už som bola trochu vyvalená z toho ako pri pobyte v Chorvátsku žiadne Chorvátsko nevidím. Iba onú virtuálnu realitu á la Sol Polynézia. V Umagu som si, ale dojem trochu napravila, lebo som vliezala do obchodíkov, hovorila s domácimi a hlavne si zašla na trh a pokúšala sa použiť jazyk. Vrátila som sa uvarená, lebo celú dobu sa teploty pohybovalio okolo 35stupňov, ale spokojnejšia.

Okrem výpadov na okolité bazénové a plážové lokality sme stihli už iba jeden malý výletík deň pred odjazdom. V hystérii okolo začiatku sezóny sme si to dali cez dvoje hranice do talianskeho Terstu, inak takto povodne našej - to ako rakúsko uhorskej morskej základne. Takže  poklusom tam. V Terste jeden a pol hodinky prehliadka poledního mesta a zase naspať 100km s autoprehliadkou Piraňe a celkom sympatickým kúpaním v archeologickej lokalite v Portorži.

 Aspoň, že mám úlovok…parráádnu oranžovú pásikovaný tašku od černocha  jako šmolpasta.

Posledný deň v sobotu sme sa najedli, okúpali, nabalili pidivozidlo a domov. Trochu sme sa stresovali, že vpadneme zas do nejakej zápchy, ale bolo to v pohode. Opať boli nevyhnutné časté zastávky na kofeinizáciu (nenahraditeľného) šoféra, ale na moje prekvapenie a nevýslovné potešenie bola v ne zahrnutá aj jedna v Ljubljane. Tak tam sa vrátim!! Prišli sme zrovna na sobotný trh a bolo to nááádherné. Ostatne samotné mesto s panorámou hor je krásne… no zamilovaná.

Paradoxne, z celej dovolenky v Chorvátsku sa mi najviac páčilo Slovinsko. A to nielen samotná čarovná Ljubljana moja skoromenovkyňa, ale aj okolité (dokonca aj keď pridiaľničné) scenérie.

Zvyšok cesty domov prebehol pomaly, ale bez komplikácií s mojim dobručkým a bezproblémovým  asi unaveným potomkom.

Ten si kúpanie a pobyt jednoznačne užil. Bol sice miestami malinko unavený a teda protivný. Moj názor, že ide o psychickú únavu z premiery vnemov nebol akceptovaný :o(

Domov som dorazila kompletne chorá, z čoho nepokryte obviňujem klimatizáciu v aute nastavenú na 18 stupňov.

Takže záverom?

Ale áno bolo to celkom dobré.

Áno, som rada, že som mala možnosť si vyskúšať aj tento (dobre drahý) sposob cestovania. Tak áno aj sa mi niečo páčilo a dokonca aj uchvátilo (Lj.  hi), ale…hmmm…no…nebudem to opakovať. A dúfam, že ono Slovinsko si čoskoro pozrem „po svojom“.

Prajem vsetkym pekny vecer a to najma tym, ktorych deticky uz chrnia.
Slubila som, ze napisem dalsiu z mojich podrobnych sprav a to tentokrat o jesennej dovolenke, ktoru sme si dopriali v poslednom tyzdni.
Udalost prva – odchod. Zdanlivo je to banalitka, ale ak ma niekto skusenost s manzelom pracujucim v nepresne urcenych terminoch , lahko pochopi ako som zajasala, ked sa ani posledny den pred odchodom neobjavila a sprava o odklade. Treti krat by som uz asi zurila. Vazne. Vlastne som ani nebalila tyzden dopredu ako to mam so svojou cestovnou horuckou v zvyku. Asi, ze som tomu stale neverila. O to viac som sa pobavila v sobotu, ked som sa pokusala do jedneho dna vtesnat nakupy, pranie, balenie a vencenie dietata, ktore si samozrejme vybralo svoju davku netrpezlivosti prave teraz. Napriek nepriazni osudu som asi o pol desiatej vecer (alebo pol jedenastej?) prehlasila, ze sme hotovy. Uplne. :o)) A neviem ci tomu uverite, ale ani sme nic nezabudli.
Takze v sobotu rano na budik vstat, nakrmit sa a hurrraaa konecne sme zase niekde na ceste. Tentokrat som radikalne zamietla v nasom oblubenom jesennom termine dalsiu dovolenku na Slovensku. Ono uz je nacase sa trochu zoznamit aj s ceskymi krasami, ze?! Vyrazili sme teda z Brna smerom na Svitavy a este pred obedom sme si urobili krasnu prechadzku po historickom centre a zidovskom meste v Boskovicich. Mame to na doplutie, ale nikdy som tam nebola a je tam naozaj krasne. Dalej sme smerovali na Chocen. Muzik niekde vycital uzasny trek okolo chocenskeho potoka. Kde to netusim a som zvedava aky potok sa z toho nakoniec vykluje, ale v Chocni sme nijaky nenasli. Iba ak by onen potok bola Ticha Orlice co je riecka s carokrasnymi zakutiami, literarne povedane, hi. Potok nebol bola rieka tak sme sa prisposobili a presli sme sa s prestavkami na vyvadzanie na ihrisku a luke. Najlepsi moj zazitok sa vztahuje ku skalam nad riekou. Oni su totiz OPUKOVE. Takze som do ceskeho slovnika pridala dalsi termin a teraz uz konecne viem po com, ze to tie dve jesterky lozia. ;o) Po navrate kaficko a supky dalej nech sa posunieme niekam do prirody a stihneme posledne krasne dni. Zakotvili sme kratko pred zotmenim na kraji rubaniska niekde po ceste, priblizne pred Nachodom. Stihli sme si este uvarit veceru a potom sme uz uspavali kluka. Trvalo to trochu dlhsie ale slo to. Pre osoby neznale situacie – na cestu sme vyrazili s ciastocne zobytnenou dodavkou. Takze sme spinkali na matracoch a tahali so sebou milion veci, ktore by nas ani nenapadlo vlacit v batohoch na chrbte. Rano sme sa isli s Vincom a Pongou prejst po lese, ci nenajdeme nejake hribiky. Nenasli. Ostatne za cely tyzden sme nasli iba tri, ale aj to sa pocita. Zato sme, ale objavili hromadu smrekovych sisiek a do Vinkovho slovnika pribudlo nove slovicko. Tym najroztomilejsim sposobom vyslovuje so sirokym usmevom makkucko a trosku sislavo SISKA. No neni on genialny!
Pokracovali sme v ceste a kratko pred obedom sme dorazili do malinkej dedinky....eee...akoze sa to ono....Slavne sa to volalo a je to jeden z vychodiskovych bodov pomerne malo znamej oblasti a skalneho mesta Broumovske steny. Lezia celkom na hranici a pripadne vyhlady sa otvaraju aj na polsku stranu. Vinco ale zaspal dost neskoro, takze na samotny trek sme vyrazili v desne nestandartnom case niekedy po stvrtej. Skaly su tam nadherne cesticky su prakticky dlazdene a strze su tam temne a hlubokeeee. Trek to bol paradny, len sme na prvy krat teda prilis hnali. Nebola som zrovna rozchodena, ale aby sme niekde nezatmeli davali sme tomu tempu az moc. Na hrebienok nad Slavnym sme prisli na zapade slnka a ako odmenu sme dostali krasne pohlady. Na spanok bol este cas vdaka neskoremu vstavaniu nasho dietika, tak sme este zlupli pripravenu veceru a posunuli sme sa do Teplic nad Metuji. Spali sme na kraji mesta, na parkovisku priamo pri zaciatku znacky na planovany zajtrajsi trek a asi 50m od obchodu, takze nez sme sa rano s prckom vykulili z pelisku mali sme „na stole“ cerstve pecivko.

 Trek zacal malinko nepohodlnym stupanim, ale celkom rychlo sme sa dostali na nieco ako planinu. Cesticka viedla pomedzi skaly, brezove a zmiesane hajky a velke plochy uz vadnucich cucoriedok. Skvele bolo, ze sme ich este zopar nasli. Bo krasny slnieckovy den a cesticka medzi zrzavo cervenymi cucoriedniskami machom skalami a kapradinami bola taka krasna, ze som znova myslela na to ake priznacne je pre september ceske oznacenie zari. Lebo zaariii. Ackolvek je oktober tudiz sice zari, ale tentokrat rijen. Chi! Bolo to ale bohovsky novozelandske teda ak viete co tym myslim. Na zaver este 5 kilometrovy okruh Teplickym skalnym mestom. Neskutocne. Clovek si sice oproti Adrspachu musi trosicku zajst aby sa tam dostal, ale stoji to zato. Maly sa snazil a hrdinsky slapal kolko sa dalo, teda kolko sme ho nechali. Bohuzial ale hlavne v prvej polovicke treku, lebo sme stratili boticku a zvysok cesty mal Vinco na nohe akusi onucu z tatkovej satky, ale islo mu to aj s tou. Kratko pred koncom cesty zaspal v nosici a my sme sa pomerne utahany vratili k autu a presunuli sa este do konca svete zvaneho Studnice. Tam sme nase obydlie upratali a presli sa hlbokanskym ihlicnatym lesom. Akoze inac nase psisko vysnorilo srnu a uz aj bolo prec. Za chvilku sa pes vratil, ale kratko nato sa ozval z dialky vystrel. Teda ked ma na svedomi nejaku ubohu srnku tak to ma ten pes pekny karmicky prusvih. Tato noc nebola najlepsia asi sme spali na nejakych divnych prudoch...alebo, ze by to bolo tou srnkou? Rano presun do Adrspachu. Chlapci mi dali volno a sami isli do skal. Urobila som generalku a dala si na poslednom slniecku pivko a precitala nejake tie poviedocky, zlaty Bradbury. Nakoniec uz ma aj tak svrbeli ruky a pozerat na skaly, ktore sme este pred tromi rokmi liezli by ma si zas tak uplne nepotesilo. Uz aby sme na nejku zase siahli (ospravednte ma prosim toto bol podryp urceny predovsetkym pre babicky a inych potencialnych babysitterov). Ked sa chlapci vratili a to teda si po styroch hodinach presunuli sme sa zaspavacim tempom na Ostas. Kluk bul silene utahany tak spal dlho a ja som si konecne uzila davnu predstavu o slecnom jesennom dni prelezanom na luke s knizkou. K tomu deka,dzus a chipsy od muzika. Tolko k tretiemu vyrociu svatby. Podvecerny vylet do skalneho Bludiste na Ostasi len zdokonalil tento krasne prezity den a aj Vinko bohatsi este o zazitky s koko a beee krasne zaspal pomerne skoro. A my ovineny s nim. Nad ranom uz prsalo a tak sme sa podla hrubeho planu zacali posuvat zapadnym smerom, aby som si uzila aj civilizaciu. Zakotvili sme nedaleko Karlstejna u stareho kamarata s planom na prazskej patek. Dekontaminovali sme seba aj maleho cloveka a stravili akoze inak skvely vecer. Rano bolo hnusne, sedivo, slizko a supinato. Ale do Prahy sa islo. Prezieravo vlakom a decko z toho malo zazitok. Celych dvadsat minut robil s-s a u-uu. Je mi jasne, ze Karlov most je jedna z hlavnych prazskych atrakcii, ale stravili ste niekto znacnu cast prehlidky mesta POD mostom? Kampa za dazda. Husteho. Mokreho. Vlezleho. Studeneho. Nedopadlo to ale nakoniec najhorsie, prsat prestalo a celkom sme si to uzili, dokonca som vyuzila aj sluzby pre deti a zohrievali sme sa asi hodinku v Tramtarii. Vdaka tomu a tatkovej odvahe jazdi teraz kluk uplne bez problemu na smyklavke/skluzavce. :o) Popoludni sme sa vratili vlakom k autu a po rodinnej rade sme zamierili domov. Spali sme niekde u Benesova a bolo to dobre. Hlavne rano ked nam pocas mojho prezliekania vpadol do auta miestny typek a asi pol hodinu na nas hovoril. Bola to celkom samota.......teda co my sme sa vselico dozvedeli. Celu cestu sme zakoncili paradnym kupanim v Kurimi na bazene. Vinco bol takto prvykrat a fakt sa mu to pacilo. Striedali sme sa pri nom a tak sme si zaplavali aj my. Po pol hodine uz cvakal zubami ale z vody sa mu nechelo. V satni este stihol rozobrat kanalovy kryt a mohli sme ist. Zo srandy sme si v predsali bazenu zahrali s muzikom na takom tom trenazeri na rallye. Teda byt tam nejaky policajt mam po vodicaku. Dobre sme sa pri tom vyblaznili a ked som sa prebrala zo sustredenia boli sme obklopeny miestnymi majstrami vo veku okolo 11 rokov, ktori nam to vzapati ukazali. Celkovy zaver je ze sme si to uzili a uz sa tesim najbliszie. Luba

Správa o Zateepování.

Dalo by sa povedať, že zo všetkého možného a nemožného sa pokazilo to najmenej očakávané – počasie. Nakoniec uznajte, kto by čakal uprostred júna zimu mrazivú. Ale čo sa dá robiť celej akcii to ublížilo iba málo. Najhoršie bolo, že kvoli tomu sa zo všetkých očakávanych detí dostavila  ako parťáčka pre Vinca jediná Klárka a tá má 6 rokov. Nakonec ani to počasie nebolo najhoršie. Velká zzzzzimmmma bola iba v piatok, kedy sa to len pozvolna zbieralo. Urobili sme iba základné prípravy, nachystali všetko čo bolo treba do „kuchyne“, natiahli elektriku, pripravili ohnisko a pokosili najfrekventovanejsiu oblasť. Večer bol fajn, posedeli sme pri ohníčku a pokecali.

Vinco mal hromadu zážitkov a hlavne! prišla babina, takze než sa dokotúľal do postieľky bolo uz dávno po tom správnom čase a chalanisko bol celkom čerstvý, tak sme ho po nejakej tej chvíli zase vylovili a sedel s nami pri ohni az do tmy tmúcej. Konečne videl hviezdičky a potom zaspal asi za tri minuty....tak toto by som mohla. Lenže v noci asi ako bol preťažený sa zobudil a asi polhodinu plakal. Potom zase zaspal, ale keď sme sa o pol deviatej konečne dostali my dvaja posledný spachtoši z peliešku, bola už práca v plnom prúde. A urobil sa jej obrovsky kus. Prinesený krovinorez aj motorová píla boli nažhavené v kuse, popálila sa hromada všelijakého chrastia , pozostatku to našeho boja s prírodou a hlavne chalani vykopali naložili a vyvozili asi 4x10 metrový, dobre 30cm vysoký nános zarastený trávou. Tým pádom to okamžite začalo vyzerať desne civilizovane, lebo bola odhalená celá príjazdová cesta do garáže. Do tej doby, teda doobeda, pri príležitosti ktorého bol bleskurýchle zlupnutý celý Segedín o objeme 8 litrov, bolo počasie ideálne na prácu, pod mrakom, trochu pofukovalo. Poobede, kde sme sa nachystali na stavanie týpý, postavili kolovú konstrukciu a nachystali všetky náležitosti, začalo ako naschvál pršať. Nakonec sa počasie aspon  na chvíľku vykašlalo na tú buzeráciu a nechalo nás ten wigwam aspoň postaviť. Prítomný Indoši to mali raz dva a všetko zrazu zmenilo prespektívu. Dúfam, že sa vydarili fotky, pretože moje oko videlo, novučičké žiariace týpko na pozadí zamračenej krajiny....fotka ako z National Geographic. Teda fakt dufam, že fotky sa vydaria a aj k nám nejaké dorazia lebo došlo k chybe v operačnom systéme a náš foťák sa nezúčastnil. Bolo zjavné, že napríklad moji rodičia absolútne nepočítali s tým, že je to také velké a strávili tam aj s Vinkom dost vela času, celý uveličený. Zvlášť sa im pozdávalo keď sme ho vyskladali paletami a položili tam koberec. Moj otravný otec začal hned s parafrázami na vojenské stany stredovekej európy :o)

Bolo uz k večeru a tak som naložila decko dedovi a babine do automobilu a odoslala ho do Brna stráviť s nimi našu premiérovú oddelenú noc. To aby maminka mohla bez stresu kaliť. Zvládli sme to obaja k plnej spokojnosti ale napriek tomu, že som sa tešila ako budem, dlho a bez budenia spať som sa zobudila na minutu presne ako Vinko.

Ale šup naspať k večerným udalostiam. Ono samozrejme zase začalo pršať a to tak že dosť. Nezostalo nam nič iné, len zvoliť spoločenskú úpravu a to naše panenské teepee pokrstiť. Upravili sme priestor, preniesli oheň a po odčítaní opadlíkov, ktorý odišli, alebo sa potichu vytratili nás tam sedelo okolo ohňa skoro dvadsať a bolo to moc fajn. Aj slniečkové a teplučké ráno sa vydarilo a ešte sa hodne porobilo. V konečnom dosledku to bola jedna veľmi príjemná akcia. Spolu tam bolo aj bez tých asi 15 zbabelcov čo sa zľakli nejakého toho skoromrazíku 35 človiečikov, zlupli sme  8litrov toho báječného Segedínu, daľších 8 litrov utopencov a asi 5kg fazulovej pomazánky. Všemožné prinesené dobroty a tých cca 20kg chleba ani nepočítam. Bečka sa vypila aj trochu toho vína.

Okolo obeda, keď plátno preschlo, sme ten náš letný domov zase zbúrali. Bolo nám to trocha ľúto, ale nebudeme tam bývať ešte dva-tri týždne a ono by mohlo dojsť k nejakej ujme. Tak mi zostáva iba dúfať, že sa mi to nabudúce podarí jako správném indiaánskej squaw postaviť aspon trochu uspokojujúco.

HOWGH!