Moja mama vydrzala 7 rokov, nebila, nekricala, len sa hnevala a citovo vydierala, tvrdila ze raz sa jej podakujem ze si viem sadnut ku klaviru a zahrat pre radost. Ja som jej prisahala ze uderom poslednej hodiny pre mna klavir skonci. To sa len smiala.
V 14tich som po poslednej hodine s klavirom nadobro skoncila, uz nikdy som na neho nehrala. Rodicia nahnevani "kolko sme do toho dali prachov, kolko casu si cvicila, teraz to len tak zahodis..." nepohlo to so mnou, klavir a hru na akykolvek nastroj mam znechutenu este teraz, dokonca neverim ze tam nejake deti chodia s radostou.
Ked som na VS zacala chodit do spevackeho zboru tak nasi skonstatovali ze konecne som dostala rozum a zuzitkujem to co do mna dali. So zborom som po tychto slovach skoncila, vzdy ked som tam isla bolelo ma brucho, proste trauma z klavira a zo 7 zbytocnych rokov. Mne sa nie ze nechcelo, ja som mala odpor, nie som solovy podiovy typ, akekolvek skusky, prehravky, koncert boli pre mna des a stres. Dodnes (a to som 30 rokov po ZUŠ) ked vidim hrat niekoho na klavir mi zovrie zaludok.