Dievčatá, veľmi si vážim, že ste mi nakoniec odpovedali, ste typické ženy-záchranárky :) bolo vám ľúto, že mi nikto neodpisuje. Ste milé
Na lieky to hádam ešte nie je. Len je to veľmi-veľmi nepríjemné. Myslíte teda, že mi pomôže psychológ? Oni sa tiež riadia schémami...(No je fakt, že môj prípad aj bude schémou)
Nemáte skúsenosť, alebo vedomosť, dokedy by takáto vec mohla trvať? Či neriešim predčasne. Možno to prejde samo? Ja sa len bojím, že to nemá súvislosť s novotami, že sa len na ne vyhováram, aby som nemusela priznať, že sa so mnou deje niečo patologické.
On zas ten strach mi pomáha byť v strehu (domáce povinnosti súvisiace s povolaním) a kombinovať aj počas varenia a bohužiaľ aj pred spaním.
Pampela, ako sestra som si bola úplne istá, všetko som už mala po tých rokoch nacvičené, všetky situácie ...nič ma neprekvapilo. Ak som aj niečo zmrvila, bola som starý zamestnanec, buď som to vedela napraviť, alebo sa mi odpustilo samozrejme nešlo o osudové chyby, ak je tá možnosť urobiť osudovú chybu, úkon je istený niekoľkokrát...