Vločka, to je fajn, že sa to u Vás zlepšilo. V takomto veku (ako bol Váš syn) by som už pritom nemala asi žiadne ilúzie, dúfanie... O vačšinu z nich som ja prišla už v omnoho nižšom veku syna... Ja, optimistka a trápne slniečko som to dopracovala k predstavám ako, kde hľadať silu, nadhľad až bude naozaj stratený...

ad babička (ktorá tu bola viackrát spomenutá) - svokra je moc fajn, jej názory sú zdravé, doverujem jej. Horšie to je so svokrom, ktorý drží nad synom ochrannú ruku a ktorý si síce uvedomuje, že je jeho vnuk "drobet nestandardní", hlavný podiel viny vidí v nás, rodičoch ("protože ten kluk má všechno"). Babička chce v prvom rade pokojné nažívanie s dedom, a pre pokoj doma "sklopí zrak" a nebude sa hádať a presadzovať svoje názory. Prosto ustúpi.

súrodenci - áno, správne si spomenula že je to pre nich náročné. Už moje ročné dievčatko ťažko znáša hlasité výstupy svojho brata a keď sa chce potom k nej pritúliť, tak ho odmieta. Naopak mladšieho syna vyhľadáva a objíma (samozrejme starší to registruje a nie je mu tojedno). Prúserový syn zatiaľ svoju sestru zbožňuje, tak budem dúfať, že sa to nezmení. Mladší syn je citlivý, vnímavý (Rak) a mám pocit, že snáď i rozumnejší než ja... Napr. pri poslednom bratovom amoku vyletel chudák z kúpelne, chytil ma za ruku a našepkával mi "Mamí, už se prosím nenech vyprovokovat! Ať ti řekně Z cokoliv, už mu nic neříkej, protože on je pak ještě horší." Aj vtedy som si uvedomila ako zaťažujem-e jeho dušičku...

Keď chceme so starším riešiť jeho chovanie, tak nám vždy odpovie
"Ale to je VAŠE vina, že jsem takovej, protože všude jinde jsem hodnej... chválí mě..."

A - úprimne - slovné spojenie VAŠE VINA sa do mňa vrezáva viac a viac... Vždy to počujem od syna, často od svokra, občas od mamky...