…tak sme sa konečne začali baliť na cestu. Na moje vlastné nesmierne prekvapenie sa mi podarilo na týždňový letný pobyt nabaliť batoh o celkovej váhe 17!!kg a to prosím som ešte za tašku vecí nechala po prebalení u tchýně. V dusnej horúčave sme sa pobrali našim neklimatizovaným vehiklom do Brna a odtiaľ nasledujúci deň klasicky vlakom do Bratislavy. Ja s tým mega batohom, vzpierajúcim sa potomkom v jednej a autosedačkou v druhej ruke. Na stanici sa predo mnou ľudia s úctou rozostupovali. Inak v pohode. Po krátkej prestávke u našich sa chystal Veľký odchod. Keď moj otec prehlásil niekoľko dní vopred, že plánuje odchod na svitaní, malinko som zapochybovala o jeho zdravom úsudku. Nemohol si pre tento milý nápad vybrať vhodnejší deň ako Svatého Jána, najdlhší deň v roku. Dosť som pochybovala, že dokážem synáčkovi vstávanie za tmy vysvetliť. Ale stalo sa. 24.6.06 o piatej hodine rannej sme sadli do auta a šlo sa.
K prvému zádrhelu došlo ešte v Bratislave, kde sa Dedo, resp. moj otec rozhodol skrátiť si cestu na Viedeň po diaľnici. Takže sme si cestu hneď v úvode predĺžili o tridsať kilometríkov a pol hodinku zúrenia. Cesta cez Rakúsko prebiehala diaľnične nudne, ale zato až na mnohé abstinenčné kávové zastávky bez problémov. Od slovinskej hraniceo to ale prestalo byť také ružové. Okrem toho, že nás spomaľovali Cestnice/péage pri platení za každý blbý kúsok cesty, sme sa hneď na začiatku kúsok pred Mariborom zasekali v asi 10km zápche. Dokonca asistovali hasiči, ktorý tým před nami a asi aj za nami rozdávali vodu. Na nás našťastie dobre zásobených sa nedostalo. Jedno šťastie bolo, že akonáhle kolóna zmenila smer na juh, na Zadar, pokračovali sme my mierne západným smerom cez Ljubljanu a Koper na hranicu s Chorvatskom a mali sme voľnú cestu. Potom sme sa ešte chvíľu motali „vyhliadkovými trasami“ po pobreží a okolo pol tretej sme konečne dorazili na ono miesto. Je to komplex bungalovov a apartmánov s bohohrovným kľudom nazvaný vzletne Sol Polynézia, tri kilometre od Umagu na Istrii.
Po malých nedorozumeniach okolo ubytovania, chvíľke panického hľadania nám prináležiaceho kľúča a vysťahovaní omylom nasťahovaných osob sme sa konečne usadili v našom bungalove. Malý poldomček obsahoval vstupnú obývačku s dvomi ložkami a kuchynským kútikom, spálňu/ložnicu a kúpeľnu so záchodom. A samozrejme otvorenú terasu, našťastie v tieni. Na všetkých oknách žalúziové okenice. Vlastne by mohol krásne slúžiť jako bývanie pre mladý pár. Keby sa ovšem vyvarovali chybičiek ako posteľ v ceste dverám, otvorené okno prakticky zabraňujúce prístupu k linke atp.
Celý komplex je v riedkom lesíku, hlavne čierneho dubu. Centrum tvorí reštaurácia, v ktorej sa dvakrát denne odohráva útok polpenzistov na švédske stoly. More bazény, fast food-y, bary. Plus „promenáda“ s obchůdkami a zmrzlinou. Celkový dojem je mierne matúci. Naoko je všetko v poriadku, ale pri bližšom pohľade je to hotový Matrix. Fiktívny dovolenkový svet, kde sa všetci bavíme na povel a plánovite odpočívame. |
