Dedo takmer okamžite začal organizovať aktivity. Náš workoholik sa nezaprel a celú dobu lietal ako splašený z miesta na miesto a mal radosť keď sa denne okúpal aspoň na piatich miestach. Nebyť toho asi by som si naozaj oddýchla (aspoň od prcka). Babina a Dedo ho striedavo jeden, druhý, alebo spoločne venčili a ja som kvasila a hltala literatúru, prípadne si urobila výlet.
Prvý zo spoločných výletov bol smerom po pobreží na juh do veľmi sympatického mestečka Novigrad. Neuveriteľný pocit som nadobudla v jednej slastičarni (cukrárni), kam sme s mamou zašli na kávu. Určite v tom mal svoj podiel aj fakt, že ešte nezačala plná sezóna a my sme boli okrem domorodého páru jediné zákazníčky, ale verte neverte – bola som kráľovná. Ehm, teda ja som nikdy neprichádzala doma do kontaktu s „juhošmi“, ale tuším som dostala školenie. O čokoľvek sa jednalo, či už to bola objednávka, orientácia smer toalety, alebo účtovanie útraty za pár šupov, zakaždým sa na mňa dotyčný pozrel ako na tú najnádhernejšiu stvoru, ktorá ho chudáka nemilovaného zachráni svojim jediným úsmevom. Ja, božská, krásna…. Potvory ušaté to majú asi nacvičené,. Lebo tento novigradský nebol jediný, kto na mňa upieral zbožňujúce pohľady. Mno, ale dobrý pocit to bol :o))
Okrem toho tam pofukoval vetrík, po čom sme už všetci túžili.
Ešte obed a prechádzka v Poreči.
Druhý výlet som si urobila do Umagu sama asi tak v stredu. To už som bola trochu vyvalená z toho ako pri pobyte v Chorvátsku žiadne Chorvátsko nevidím. Iba onú virtuálnu realitu á la Sol Polynézia. V Umagu som si, ale dojem trochu napravila, lebo som vliezala do obchodíkov, hovorila s domácimi a hlavne si zašla na trh a pokúšala sa použiť jazyk. Vrátila som sa uvarená, lebo celú dobu sa teploty pohybovalio okolo 35stupňov, ale spokojnejšia.
Okrem výpadov na okolité bazénové a plážové lokality sme stihli už iba jeden malý výletík deň pred odjazdom. V hystérii okolo začiatku sezóny sme si to dali cez dvoje hranice do talianskeho Terstu, inak takto povodne našej - to ako rakúsko uhorskej morskej základne. Takže poklusom tam. V Terste jeden a pol hodinky prehliadka poledního mesta a zase naspať 100km s autoprehliadkou Piraňe a celkom sympatickým kúpaním v archeologickej lokalite v Portorži.
Aspoň, že mám úlovok…parráádnu oranžovú pásikovaný tašku od černocha jako šmolpasta.
Posledný deň v sobotu sme sa najedli, okúpali, nabalili pidivozidlo a domov. Trochu sme sa stresovali, že vpadneme zas do nejakej zápchy, ale bolo to v pohode. Opať boli nevyhnutné časté zastávky na kofeinizáciu (nenahraditeľného) šoféra, ale na moje prekvapenie a nevýslovné potešenie bola v ne zahrnutá aj jedna v Ljubljane. Tak tam sa vrátim!! Prišli sme zrovna na sobotný trh a bolo to nááádherné. Ostatne samotné mesto s panorámou hor je krásne… no zamilovaná.
Paradoxne, z celej dovolenky v Chorvátsku sa mi najviac páčilo Slovinsko. A to nielen samotná čarovná Ljubljana moja skoromenovkyňa, ale aj okolité (dokonca aj keď pridiaľničné) scenérie.
Zvyšok cesty domov prebehol pomaly, ale bez komplikácií s mojim dobručkým a bezproblémovým asi unaveným potomkom.
Ten si kúpanie a pobyt jednoznačne užil. Bol sice miestami malinko unavený a teda protivný. Moj názor, že ide o psychickú únavu z premiery vnemov nebol akceptovaný :o(
Domov som dorazila kompletne chorá, z čoho nepokryte obviňujem klimatizáciu v aute nastavenú na 18 stupňov.
Takže záverom?
Ale áno bolo to celkom dobré.
Áno, som rada, že som mala možnosť si vyskúšať aj tento (dobre drahý) sposob cestovania. Tak áno aj sa mi niečo páčilo a dokonca aj uchvátilo (Lj. hi), ale…hmmm…no…nebudem to opakovať. A dúfam, že ono Slovinsko si čoskoro pozrem „po svojom“.
| 
