Vážení priatelia.
Prečo sa k Vám prihováram? Lebo prečo sa neprihovoriť, keď životné okolnosti opäť ponúkli ďalšiu z výprav do panoptika. Kto by to povedal, aký môže byť v živote tohto mesta dôležitý posledný deň v mesiaci Marec. A ešte k tomu na mieste, ktoré nás nikoho predsa nijak zvlášť nedojíma, skôr často rozčúli, ale hlavne každý z nás je rád keď už konečne opustí tú pre mnohých nepodstatnú budovu- inštitúciu zvanú pošta. Veď koľko je takých ktorí používajú výhradne elektronickú poštu? Títo prichádzajú o zaujímavé zážitky, pokiaľ nepatria k chytrým a poriadkumilovným, ktorí daňové priznanie odovzdávajú načas, v predstihu a osobne. Nie som zrovna jednotka poriadkumilovnosti, skôr naopak, ale (vďaka svojej daňováčke Evičke Beňuškovej) odovzdal som dôležité papiere v predposledný deň. Závan kriminálu, či minimálne tučnej pokuty vybičoval posledných z posledných k tomu, aby prišli a bonzli na seba svoje zárobky na poslednú chvíľu. Každý je tu len kvôli pečiatke, jednej závažnej, ale oslobodzujúcej pečiatke. A ako som sa teda ocitol medzi nimi? V snahe zaslať list a v ňom istú poštovú poukážku (tiež niečo na poslednú chvíľu, takže nie je ma prečo ľutovať). Takže, vchádzam do budovy hlavnej pošty, hlavného mesta tejto krajiny asi okolo 19:20 a už od prvého okamihu je mi jasné že tu strávim kúsok svojej mladosti. Chvíľu mi trvá kým v tej spleti tiel zistím kadiaľ vedie rad, ktorý som si vybral. Cestička sa kľukatí a kľukatí a končí pri okienku, o ktorom až neskôr zistím že má číslo 13. A ja nie som poverčivý, ale tentokrát o tom asi začnem uvažovať. Neviem prečo som si zvolil práve tento rad, ale zdal sa mi vtedy najkratší a aj najprehľadnejší. Ľudia a ja s nimi stoja v hlúčikoch okolo a vypliešťajú oči na vzdialené okienka, za ktorými sedia tety čo im dajú tie dôležité pečiatky. Nejaké hlasy na seba spočiatku podráždene frflú, kým sa rady ustália a každému je viac-menej jasné ku ktorému okienku vedie jeho karma. Sledujem ľudí (veď čo iné mám robiť). V našej rade (ako ju familiárne budem odteraz nazývať), za mnou stojí mladík o málo starší odo mňa, temnooký, vážny s pestovanou bradou a fúzami. Predomnou pani s veľkou taškou, ku ktorej sa stále zohýba a ja začínam mať podozrenie, že v nej skrýva nepríjemné prekvapenie v podobe množstva listov. Pred ňou stojí ďalšia pani, tiež asi 55ročná mimochodom mierne povedomá. A pred ňou čakajú dve veselé ženy, ktoré klábosia a každú chvíľu sa niečomu zachichocú. Rad sa pohybuje po milimetroch a ja sa snažím vymyslieť si nejakú dobrú tému, ktorou by som zabil čas. Nič mi nenapadá. Tak aspoň začínam mikrošpionáž. Sledujem muža, tak okolo 35ky, ktorý stojí vo vedľajšom rade. Chrbtom k nemu stojí sympatická blondína, ktorej zrenice tekajú po okolí, ako oči vystresovaného psíka z útulku. Mladík sa jej po krátkej chvíli prihovorí (Možno niečo v štýle: No to je nadlho, alebo Mali sme si zobrať spacák, že? .....) Tak či onak, dievča viditeľne pookreje, ale drží si ten ženský odstup, je to predsa neznámy muž, takže by nemala....Ha......Len na chvíľu.....Vďačne sa s ním púšťa do neznámej debaty. Sú ďaleko –nepočujem. A vlastne čo ma do toho, ja tu mám predsa svojich. Odrazu niečo veľké nemotorné vojde do môjho zorného poľa. Odniekiaľ sa zjaví asi 50ročný, prešedivelý pán so slepeckou paličkou. Jeho púť v tom veľkom chaose medzi davom (ktorého tvar a charakteristika chvíľami nie je jasná ani vidiacemu) skončí predomnou (to sa náš rad akurát obtáča okolo pultu, na ktorom sa vypisujú šeky a iné zúfalstvá). Slepý pán, sa chvíľu opretý o ten pult snaží urobiť si poriadok v nejakých papieroch a obálkach, ktoré chce poslať nevedno kam a nevedno prečo zrovna dnes. Pani, tá čo je mi mierne povedomá, hovorme jej Obpani sa ho ujíma a pomáha mu s papiermi. Má našu tichú podporu (teda moju určite). Rad zase o kúsok postúpil, aj komunikačná vzdialenosť medzi mužom a blondínou sa o trošku zmenšila. |
