Všechny naše deníky

Tento rok sa to obišlo bez všelikerých organizačných záležitostí. Jedného dňa sme sa rozhodli, že už je čas a povedali si, že o víkendu postavíme. Zavolali sme akurát jednu dvojicu kamarátov a bolo.

V plánovaný deň sa už od rána mračilo. Chvíľku sme sa motali a v zhode s počasím pospávali až začalo pršať. Celkom dosť, takže sme zvolili náhradnú variantu a pustili sa do batikovania. Vytiahli sme hromadu kusov oblečenia, kamienky, hrášky, provázky, nite, naštudovali na internete nejaké dobreé rady a hurá do toho. A vyšlo to. Nielen, že to bol skvele strávený čas, ale nám aj výtvory pekne vyšli a budeme sa mať čím pochváliť. Keď sme dobatikovali vyšlo slnko. Než sme sa najedli oschla aj lúka, takže sme sa už zase v peknej horúčave do toho pustili. Zaujala som pozíciu „ja mám foťák, ja nemožem“ a chlapci sa činili. Postaviť sa nám ho podarilo už na druhý pokus a tak si tam stojí a na vršku mu plápolajú čerstvo obstarané stužky a aj vyrobené pytlíčky s medicínou. Neviem či to je dostatočne indiánske, ale nám sa to takto páčilo. Na vypínanie liningu sme sa vykašali, išli sa ovlažiť v našom „bazéne“ a dali si kávu.

Ja som ukladala prcka a zvyšok týmu sa išiel previezť na kole. To že znova hrmí im nevadilo a odišli. Neviem ale prečo im to nevadilo vo vzťahu k osobným veciam, lebo tu všeličo voľne rozložené nechali. Takže ja som tu popri uspávaní poletovala v sarongu ako šílenec a balila všetko vodou zničiteľné od čerstvých výtvorov až po foťák a voľne položené kúsky teepee a odevy.

Ešte sa nevrátili tak ich to snaď aspoň trochu umyje.

…. Tak oni tie potvory nakoniec ani nezmokli. Povozili sa a ešte to najhoršie prečkali v suchu hospody vyhlásenej jako miestny archaizmus. Ten večer sme vlastne len trochu pokecali a zaliezli do pelieškov.

Zato ráno, aj keď som to nečakala, pokračovali príjemné chvíle. Chlapci sa vybrali na kolo a my s kamoškou sme sa za Vinkovej asistencie pustili do záhrady. Okolo sa stále točila búrka až nás nakoniec obišla. Uvarili sme obed, ale páni stále nikde. Z plánovaných dvoch hodiniek ich bolo nakoniec päť a mužici boli pochopiteľne bez telefonu. Aspoň sme si stihli aj s Vinkom pochrupkať. Po blúdení sa nakoniec vrátili a než si odpočinuli tvorilo sa pre zmenu z DAS hmoty. Potom sme dokončili týpku lining.

Na večeru sme si pripravili grilované všeličo. Aktívne sa až do desiatej zúčastnil aj Vinko a keď zaspal nastala tá pravá romantika.

Táňa si želala vanu takže sme zakúrili a keď sa vykúpali oni zaliezli sme do stále horúcej vody my a spolu užívali mesačnej noci za praskotu ohňa a hudobného doprovodu. Kombinácia teplej vody, Ryvoloviek a peciek od ASPM…hmmmm

Nakoniec táto naša pidiakcička dopadla jako absolútne pohodovo strávený víkend….

Howgh!

…tak sme sa konečne začali baliť na cestu. Na moje vlastné nesmierne prekvapenie sa mi podarilo na týždňový letný pobyt nabaliť batoh o celkovej váhe 17!!kg a to prosím som ešte za tašku vecí nechala po prebalení u tchýně. V dusnej horúčave sme sa pobrali našim neklimatizovaným vehiklom do Brna a odtiaľ nasledujúci deň klasicky vlakom do Bratislavy. Ja s tým mega batohom, vzpierajúcim sa potomkom v jednej a autosedačkou v druhej ruke. Na stanici sa  predo mnou ľudia s úctou rozostupovali. Inak v pohode. Po krátkej prestávke u našich sa chystal Veľký odchod. Keď moj otec prehlásil niekoľko dní vopred, že plánuje odchod na svitaní, malinko som zapochybovala o jeho zdravom úsudku. Nemohol si pre tento milý nápad vybrať vhodnejší deň ako Svatého Jána, najdlhší deň v roku. Dosť som pochybovala, že dokážem synáčkovi vstávanie za tmy vysvetliť. Ale stalo sa. 24.6.06 o piatej hodine rannej sme sadli do auta a šlo sa.

K prvému zádrhelu došlo ešte v Bratislave, kde sa Dedo, resp. moj otec rozhodol skrátiť si cestu na Viedeň po diaľnici. Takže sme si cestu hneď v úvode predĺžili o tridsať kilometríkov a pol hodinku zúrenia. Cesta cez Rakúsko prebiehala diaľnične nudne, ale zato až na mnohé abstinenčné kávové zastávky  bez problémov. Od slovinskej hraniceo to ale prestalo byť také ružové. Okrem toho, že nás spomaľovali Cestnice/péage pri platení za každý blbý kúsok cesty, sme sa hneď na začiatku kúsok pred Mariborom zasekali v asi 10km zápche. Dokonca asistovali hasiči, ktorý tým před nami a asi aj za nami rozdávali vodu. Na nás našťastie dobre zásobených sa nedostalo. Jedno šťastie bolo, že akonáhle kolóna zmenila smer na juh, na Zadar, pokračovali sme my mierne západným smerom cez Ljubljanu a Koper na hranicu s Chorvatskom a mali sme voľnú cestu. Potom sme sa ešte chvíľu motali „vyhliadkovými trasami“ po pobreží a okolo pol tretej sme konečne dorazili na ono miesto. Je to komplex bungalovov a apartmánov s bohohrovným kľudom nazvaný vzletne Sol Polynézia, tri kilometre od Umagu na Istrii.

Po malých nedorozumeniach okolo ubytovania, chvíľke panického hľadania nám prináležiaceho kľúča a vysťahovaní omylom nasťahovaných osob sme sa konečne usadili v našom bungalove.  Malý poldomček obsahoval vstupnú obývačku s dvomi ložkami a kuchynským kútikom, spálňu/ložnicu a kúpeľnu so záchodom. A samozrejme otvorenú terasu, našťastie v tieni. Na všetkých oknách žalúziové okenice. Vlastne by mohol krásne slúžiť jako bývanie pre mladý pár. Keby sa ovšem vyvarovali chybičiek ako posteľ v ceste dverám, otvorené okno prakticky zabraňujúce prístupu k linke atp.

Celý komplex je v riedkom lesíku, hlavne čierneho dubu. Centrum tvorí reštaurácia, v ktorej sa dvakrát denne odohráva útok polpenzistov na švédske stoly. More bazény, fast food-y, bary. Plus „promenáda“ s obchůdkami a zmrzlinou. Celkový dojem je mierne matúci. Naoko je všetko v poriadku, ale pri bližšom pohľade je to hotový Matrix. Fiktívny dovolenkový svet, kde sa všetci bavíme na povel a plánovite odpočívame.

Dedo takmer okamžite začal organizovať aktivity. Náš workoholik sa nezaprel a celú dobu lietal ako splašený z miesta na miesto a mal radosť keď sa denne okúpal aspoň na piatich miestach. Nebyť toho asi by som si naozaj oddýchla (aspoň od prcka). Babina a Dedo ho striedavo jeden, druhý, alebo spoločne venčili a ja som kvasila a hltala literatúru, prípadne si urobila výlet.

 Prvý zo spoločných výletov bol smerom po pobreží na juh do veľmi sympatického mestečka Novigrad. Neuveriteľný pocit som nadobudla v jednej slastičarni (cukrárni), kam sme s mamou zašli na kávu. Určite v tom mal svoj podiel aj fakt, že ešte nezačala plná sezóna a my sme boli okrem domorodého páru jediné zákazníčky, ale verte neverte – bola som kráľovná. Ehm, teda ja som nikdy neprichádzala doma do kontaktu s „juhošmi“, ale tuším som dostala školenie. O čokoľvek sa jednalo, či už to bola objednávka, orientácia smer toalety, alebo účtovanie útraty za pár šupov, zakaždým sa na mňa dotyčný pozrel ako na tú najnádhernejšiu stvoru, ktorá ho chudáka nemilovaného zachráni svojim jediným úsmevom. Ja, božská, krásna…. Potvory ušaté to majú asi nacvičené,. Lebo tento novigradský nebol jediný, kto na mňa upieral zbožňujúce pohľady. Mno, ale dobrý pocit to bol :o))

Okrem toho tam pofukoval vetrík, po čom sme už všetci túžili.

Ešte obed a prechádzka v Poreči.

Druhý výlet som si urobila do Umagu sama asi tak v stredu. To už som bola trochu vyvalená z toho ako pri pobyte v Chorvátsku žiadne Chorvátsko nevidím. Iba onú virtuálnu realitu á la Sol Polynézia. V Umagu som si, ale dojem trochu napravila, lebo som vliezala do obchodíkov, hovorila s domácimi a hlavne si zašla na trh a pokúšala sa použiť jazyk. Vrátila som sa uvarená, lebo celú dobu sa teploty pohybovalio okolo 35stupňov, ale spokojnejšia.

Okrem výpadov na okolité bazénové a plážové lokality sme stihli už iba jeden malý výletík deň pred odjazdom. V hystérii okolo začiatku sezóny sme si to dali cez dvoje hranice do talianskeho Terstu, inak takto povodne našej - to ako rakúsko uhorskej morskej základne. Takže  poklusom tam. V Terste jeden a pol hodinky prehliadka poledního mesta a zase naspať 100km s autoprehliadkou Piraňe a celkom sympatickým kúpaním v archeologickej lokalite v Portorži.

 Aspoň, že mám úlovok…parráádnu oranžovú pásikovaný tašku od černocha  jako šmolpasta.

Posledný deň v sobotu sme sa najedli, okúpali, nabalili pidivozidlo a domov. Trochu sme sa stresovali, že vpadneme zas do nejakej zápchy, ale bolo to v pohode. Opať boli nevyhnutné časté zastávky na kofeinizáciu (nenahraditeľného) šoféra, ale na moje prekvapenie a nevýslovné potešenie bola v ne zahrnutá aj jedna v Ljubljane. Tak tam sa vrátim!! Prišli sme zrovna na sobotný trh a bolo to nááádherné. Ostatne samotné mesto s panorámou hor je krásne… no zamilovaná.

Paradoxne, z celej dovolenky v Chorvátsku sa mi najviac páčilo Slovinsko. A to nielen samotná čarovná Ljubljana moja skoromenovkyňa, ale aj okolité (dokonca aj keď pridiaľničné) scenérie.

Zvyšok cesty domov prebehol pomaly, ale bez komplikácií s mojim dobručkým a bezproblémovým  asi unaveným potomkom.

Ten si kúpanie a pobyt jednoznačne užil. Bol sice miestami malinko unavený a teda protivný. Moj názor, že ide o psychickú únavu z premiery vnemov nebol akceptovaný :o(

Domov som dorazila kompletne chorá, z čoho nepokryte obviňujem klimatizáciu v aute nastavenú na 18 stupňov.

Takže záverom?

Ale áno bolo to celkom dobré.

Áno, som rada, že som mala možnosť si vyskúšať aj tento (dobre drahý) sposob cestovania. Tak áno aj sa mi niečo páčilo a dokonca aj uchvátilo (Lj.  hi), ale…hmmm…no…nebudem to opakovať. A dúfam, že ono Slovinsko si čoskoro pozrem „po svojom“.

Prajem vsetkym pekny vecer a to najma tym, ktorych deticky uz chrnia.
Slubila som, ze napisem dalsiu z mojich podrobnych sprav a to tentokrat o jesennej dovolenke, ktoru sme si dopriali v poslednom tyzdni.
Udalost prva – odchod. Zdanlivo je to banalitka, ale ak ma niekto skusenost s manzelom pracujucim v nepresne urcenych terminoch , lahko pochopi ako som zajasala, ked sa ani posledny den pred odchodom neobjavila a sprava o odklade. Treti krat by som uz asi zurila. Vazne. Vlastne som ani nebalila tyzden dopredu ako to mam so svojou cestovnou horuckou v zvyku. Asi, ze som tomu stale neverila. O to viac som sa pobavila v sobotu, ked som sa pokusala do jedneho dna vtesnat nakupy, pranie, balenie a vencenie dietata, ktore si samozrejme vybralo svoju davku netrpezlivosti prave teraz. Napriek nepriazni osudu som asi o pol desiatej vecer (alebo pol jedenastej?) prehlasila, ze sme hotovy. Uplne. :o)) A neviem ci tomu uverite, ale ani sme nic nezabudli.
Takze v sobotu rano na budik vstat, nakrmit sa a hurrraaa konecne sme zase niekde na ceste. Tentokrat som radikalne zamietla v nasom oblubenom jesennom termine dalsiu dovolenku na Slovensku. Ono uz je nacase sa trochu zoznamit aj s ceskymi krasami, ze?! Vyrazili sme teda z Brna smerom na Svitavy a este pred obedom sme si urobili krasnu prechadzku po historickom centre a zidovskom meste v Boskovicich. Mame to na doplutie, ale nikdy som tam nebola a je tam naozaj krasne. Dalej sme smerovali na Chocen. Muzik niekde vycital uzasny trek okolo chocenskeho potoka. Kde to netusim a som zvedava aky potok sa z toho nakoniec vykluje, ale v Chocni sme nijaky nenasli. Iba ak by onen potok bola Ticha Orlice co je riecka s carokrasnymi zakutiami, literarne povedane, hi. Potok nebol bola rieka tak sme sa prisposobili a presli sme sa s prestavkami na vyvadzanie na ihrisku a luke. Najlepsi moj zazitok sa vztahuje ku skalam nad riekou. Oni su totiz OPUKOVE. Takze som do ceskeho slovnika pridala dalsi termin a teraz uz konecne viem po com, ze to tie dve jesterky lozia. ;o) Po navrate kaficko a supky dalej nech sa posunieme niekam do prirody a stihneme posledne krasne dni. Zakotvili sme kratko pred zotmenim na kraji rubaniska niekde po ceste, priblizne pred Nachodom. Stihli sme si este uvarit veceru a potom sme uz uspavali kluka. Trvalo to trochu dlhsie ale slo to. Pre osoby neznale situacie – na cestu sme vyrazili s ciastocne zobytnenou dodavkou. Takze sme spinkali na matracoch a tahali so sebou milion veci, ktore by nas ani nenapadlo vlacit v batohoch na chrbte. Rano sme sa isli s Vincom a Pongou prejst po lese, ci nenajdeme nejake hribiky. Nenasli. Ostatne za cely tyzden sme nasli iba tri, ale aj to sa pocita. Zato sme, ale objavili hromadu smrekovych sisiek a do Vinkovho slovnika pribudlo nove slovicko. Tym najroztomilejsim sposobom vyslovuje so sirokym usmevom makkucko a trosku sislavo SISKA. No neni on genialny!
Pokracovali sme v ceste a kratko pred obedom sme dorazili do malinkej dedinky....eee...akoze sa to ono....Slavne sa to volalo a je to jeden z vychodiskovych bodov pomerne malo znamej oblasti a skalneho mesta Broumovske steny. Lezia celkom na hranici a pripadne vyhlady sa otvaraju aj na polsku stranu. Vinco ale zaspal dost neskoro, takze na samotny trek sme vyrazili v desne nestandartnom case niekedy po stvrtej. Skaly su tam nadherne cesticky su prakticky dlazdene a strze su tam temne a hlubokeeee. Trek to bol paradny, len sme na prvy krat teda prilis hnali. Nebola som zrovna rozchodena, ale aby sme niekde nezatmeli davali sme tomu tempu az moc. Na hrebienok nad Slavnym sme prisli na zapade slnka a ako odmenu sme dostali krasne pohlady. Na spanok bol este cas vdaka neskoremu vstavaniu nasho dietika, tak sme este zlupli pripravenu veceru a posunuli sme sa do Teplic nad Metuji. Spali sme na kraji mesta, na parkovisku priamo pri zaciatku znacky na planovany zajtrajsi trek a asi 50m od obchodu, takze nez sme sa rano s prckom vykulili z pelisku mali sme „na stole“ cerstve pecivko.

 Trek zacal malinko nepohodlnym stupanim, ale celkom rychlo sme sa dostali na nieco ako planinu. Cesticka viedla pomedzi skaly, brezove a zmiesane hajky a velke plochy uz vadnucich cucoriedok. Skvele bolo, ze sme ich este zopar nasli. Bo krasny slnieckovy den a cesticka medzi zrzavo cervenymi cucoriedniskami machom skalami a kapradinami bola taka krasna, ze som znova myslela na to ake priznacne je pre september ceske oznacenie zari. Lebo zaariii. Ackolvek je oktober tudiz sice zari, ale tentokrat rijen. Chi! Bolo to ale bohovsky novozelandske teda ak viete co tym myslim. Na zaver este 5 kilometrovy okruh Teplickym skalnym mestom. Neskutocne. Clovek si sice oproti Adrspachu musi trosicku zajst aby sa tam dostal, ale stoji to zato. Maly sa snazil a hrdinsky slapal kolko sa dalo, teda kolko sme ho nechali. Bohuzial ale hlavne v prvej polovicke treku, lebo sme stratili boticku a zvysok cesty mal Vinco na nohe akusi onucu z tatkovej satky, ale islo mu to aj s tou. Kratko pred koncom cesty zaspal v nosici a my sme sa pomerne utahany vratili k autu a presunuli sa este do konca svete zvaneho Studnice. Tam sme nase obydlie upratali a presli sa hlbokanskym ihlicnatym lesom. Akoze inac nase psisko vysnorilo srnu a uz aj bolo prec. Za chvilku sa pes vratil, ale kratko nato sa ozval z dialky vystrel. Teda ked ma na svedomi nejaku ubohu srnku tak to ma ten pes pekny karmicky prusvih. Tato noc nebola najlepsia asi sme spali na nejakych divnych prudoch...alebo, ze by to bolo tou srnkou? Rano presun do Adrspachu. Chlapci mi dali volno a sami isli do skal. Urobila som generalku a dala si na poslednom slniecku pivko a precitala nejake tie poviedocky, zlaty Bradbury. Nakoniec uz ma aj tak svrbeli ruky a pozerat na skaly, ktore sme este pred tromi rokmi liezli by ma si zas tak uplne nepotesilo. Uz aby sme na nejku zase siahli (ospravednte ma prosim toto bol podryp urceny predovsetkym pre babicky a inych potencialnych babysitterov). Ked sa chlapci vratili a to teda si po styroch hodinach presunuli sme sa zaspavacim tempom na Ostas. Kluk bul silene utahany tak spal dlho a ja som si konecne uzila davnu predstavu o slecnom jesennom dni prelezanom na luke s knizkou. K tomu deka,dzus a chipsy od muzika. Tolko k tretiemu vyrociu svatby. Podvecerny vylet do skalneho Bludiste na Ostasi len zdokonalil tento krasne prezity den a aj Vinko bohatsi este o zazitky s koko a beee krasne zaspal pomerne skoro. A my ovineny s nim. Nad ranom uz prsalo a tak sme sa podla hrubeho planu zacali posuvat zapadnym smerom, aby som si uzila aj civilizaciu. Zakotvili sme nedaleko Karlstejna u stareho kamarata s planom na prazskej patek. Dekontaminovali sme seba aj maleho cloveka a stravili akoze inak skvely vecer. Rano bolo hnusne, sedivo, slizko a supinato. Ale do Prahy sa islo. Prezieravo vlakom a decko z toho malo zazitok. Celych dvadsat minut robil s-s a u-uu. Je mi jasne, ze Karlov most je jedna z hlavnych prazskych atrakcii, ale stravili ste niekto znacnu cast prehlidky mesta POD mostom? Kampa za dazda. Husteho. Mokreho. Vlezleho. Studeneho. Nedopadlo to ale nakoniec najhorsie, prsat prestalo a celkom sme si to uzili, dokonca som vyuzila aj sluzby pre deti a zohrievali sme sa asi hodinku v Tramtarii. Vdaka tomu a tatkovej odvahe jazdi teraz kluk uplne bez problemu na smyklavke/skluzavce. :o) Popoludni sme sa vratili vlakom k autu a po rodinnej rade sme zamierili domov. Spali sme niekde u Benesova a bolo to dobre. Hlavne rano ked nam pocas mojho prezliekania vpadol do auta miestny typek a asi pol hodinu na nas hovoril. Bola to celkom samota.......teda co my sme sa vselico dozvedeli. Celu cestu sme zakoncili paradnym kupanim v Kurimi na bazene. Vinco bol takto prvykrat a fakt sa mu to pacilo. Striedali sme sa pri nom a tak sme si zaplavali aj my. Po pol hodine uz cvakal zubami ale z vody sa mu nechelo. V satni este stihol rozobrat kanalovy kryt a mohli sme ist. Zo srandy sme si v predsali bazenu zahrali s muzikom na takom tom trenazeri na rallye. Teda byt tam nejaky policajt mam po vodicaku. Dobre sme sa pri tom vyblaznili a ked som sa prebrala zo sustredenia boli sme obklopeny miestnymi majstrami vo veku okolo 11 rokov, ktori nam to vzapati ukazali. Celkovy zaver je ze sme si to uzili a uz sa tesim najbliszie. Luba

Správa o Zateepování.

Dalo by sa povedať, že zo všetkého možného a nemožného sa pokazilo to najmenej očakávané – počasie. Nakoniec uznajte, kto by čakal uprostred júna zimu mrazivú. Ale čo sa dá robiť celej akcii to ublížilo iba málo. Najhoršie bolo, že kvoli tomu sa zo všetkých očakávanych detí dostavila  ako parťáčka pre Vinca jediná Klárka a tá má 6 rokov. Nakonec ani to počasie nebolo najhoršie. Velká zzzzzimmmma bola iba v piatok, kedy sa to len pozvolna zbieralo. Urobili sme iba základné prípravy, nachystali všetko čo bolo treba do „kuchyne“, natiahli elektriku, pripravili ohnisko a pokosili najfrekventovanejsiu oblasť. Večer bol fajn, posedeli sme pri ohníčku a pokecali.

Vinco mal hromadu zážitkov a hlavne! prišla babina, takze než sa dokotúľal do postieľky bolo uz dávno po tom správnom čase a chalanisko bol celkom čerstvý, tak sme ho po nejakej tej chvíli zase vylovili a sedel s nami pri ohni az do tmy tmúcej. Konečne videl hviezdičky a potom zaspal asi za tri minuty....tak toto by som mohla. Lenže v noci asi ako bol preťažený sa zobudil a asi polhodinu plakal. Potom zase zaspal, ale keď sme sa o pol deviatej konečne dostali my dvaja posledný spachtoši z peliešku, bola už práca v plnom prúde. A urobil sa jej obrovsky kus. Prinesený krovinorez aj motorová píla boli nažhavené v kuse, popálila sa hromada všelijakého chrastia , pozostatku to našeho boja s prírodou a hlavne chalani vykopali naložili a vyvozili asi 4x10 metrový, dobre 30cm vysoký nános zarastený trávou. Tým pádom to okamžite začalo vyzerať desne civilizovane, lebo bola odhalená celá príjazdová cesta do garáže. Do tej doby, teda doobeda, pri príležitosti ktorého bol bleskurýchle zlupnutý celý Segedín o objeme 8 litrov, bolo počasie ideálne na prácu, pod mrakom, trochu pofukovalo. Poobede, kde sme sa nachystali na stavanie týpý, postavili kolovú konstrukciu a nachystali všetky náležitosti, začalo ako naschvál pršať. Nakonec sa počasie aspon  na chvíľku vykašlalo na tú buzeráciu a nechalo nás ten wigwam aspoň postaviť. Prítomný Indoši to mali raz dva a všetko zrazu zmenilo prespektívu. Dúfam, že sa vydarili fotky, pretože moje oko videlo, novučičké žiariace týpko na pozadí zamračenej krajiny....fotka ako z National Geographic. Teda fakt dufam, že fotky sa vydaria a aj k nám nejaké dorazia lebo došlo k chybe v operačnom systéme a náš foťák sa nezúčastnil. Bolo zjavné, že napríklad moji rodičia absolútne nepočítali s tým, že je to také velké a strávili tam aj s Vinkom dost vela času, celý uveličený. Zvlášť sa im pozdávalo keď sme ho vyskladali paletami a položili tam koberec. Moj otravný otec začal hned s parafrázami na vojenské stany stredovekej európy :o)

Bolo uz k večeru a tak som naložila decko dedovi a babine do automobilu a odoslala ho do Brna stráviť s nimi našu premiérovú oddelenú noc. To aby maminka mohla bez stresu kaliť. Zvládli sme to obaja k plnej spokojnosti ale napriek tomu, že som sa tešila ako budem, dlho a bez budenia spať som sa zobudila na minutu presne ako Vinko.

Ale šup naspať k večerným udalostiam. Ono samozrejme zase začalo pršať a to tak že dosť. Nezostalo nam nič iné, len zvoliť spoločenskú úpravu a to naše panenské teepee pokrstiť. Upravili sme priestor, preniesli oheň a po odčítaní opadlíkov, ktorý odišli, alebo sa potichu vytratili nás tam sedelo okolo ohňa skoro dvadsať a bolo to moc fajn. Aj slniečkové a teplučké ráno sa vydarilo a ešte sa hodne porobilo. V konečnom dosledku to bola jedna veľmi príjemná akcia. Spolu tam bolo aj bez tých asi 15 zbabelcov čo sa zľakli nejakého toho skoromrazíku 35 človiečikov, zlupli sme  8litrov toho báječného Segedínu, daľších 8 litrov utopencov a asi 5kg fazulovej pomazánky. Všemožné prinesené dobroty a tých cca 20kg chleba ani nepočítam. Bečka sa vypila aj trochu toho vína.

Okolo obeda, keď plátno preschlo, sme ten náš letný domov zase zbúrali. Bolo nám to trocha ľúto, ale nebudeme tam bývať ešte dva-tri týždne a ono by mohlo dojsť k nejakej ujme. Tak mi zostáva iba dúfať, že sa mi to nabudúce podarí jako správném indiaánskej squaw postaviť aspon trochu uspokojujúco.

HOWGH!

Vážení priatelia.

Prečo sa k Vám prihováram? Lebo prečo sa neprihovoriť, keď životné okolnosti opäť ponúkli ďalšiu z výprav do panoptika. Kto by to povedal, aký môže byť v živote tohto mesta dôležitý posledný deň v mesiaci Marec. A ešte k tomu na mieste, ktoré nás nikoho predsa nijak zvlášť nedojíma, skôr často rozčúli, ale hlavne každý z nás je rád keď už konečne opustí tú pre mnohých nepodstatnú budovu- inštitúciu zvanú pošta. Veď koľko je takých ktorí používajú výhradne elektronickú poštu? Títo prichádzajú o zaujímavé zážitky, pokiaľ nepatria k chytrým a poriadkumilovným, ktorí daňové priznanie odovzdávajú načas, v predstihu a osobne. Nie som zrovna jednotka poriadkumilovnosti, skôr naopak, ale (vďaka svojej daňováčke Evičke Beňuškovej) odovzdal som dôležité papiere v predposledný deň. Závan kriminálu, či minimálne tučnej pokuty vybičoval posledných z posledných k tomu, aby prišli a bonzli na seba svoje zárobky na poslednú chvíľu. Každý je tu len kvôli pečiatke, jednej závažnej, ale oslobodzujúcej pečiatke. A ako som sa teda ocitol medzi nimi? V snahe zaslať list a v ňom istú poštovú poukážku (tiež niečo na poslednú chvíľu, takže nie je ma prečo ľutovať). Takže, vchádzam do budovy hlavnej pošty, hlavného mesta tejto krajiny asi okolo 19:20 a už od prvého okamihu je mi jasné že tu strávim kúsok svojej mladosti. Chvíľu mi trvá kým v tej spleti tiel zistím kadiaľ vedie rad, ktorý som si vybral. Cestička sa kľukatí a kľukatí a končí pri okienku, o ktorom až neskôr zistím že má číslo 13. A ja nie som poverčivý, ale tentokrát o tom asi začnem uvažovať. Neviem prečo som si zvolil práve tento rad, ale zdal sa mi vtedy najkratší a aj najprehľadnejší. Ľudia a ja s nimi stoja v hlúčikoch okolo a vypliešťajú oči na vzdialené okienka, za ktorými sedia tety čo im dajú tie dôležité pečiatky. Nejaké hlasy na seba spočiatku podráždene frflú, kým sa rady ustália a každému je viac-menej jasné ku ktorému okienku vedie jeho karma. Sledujem ľudí (veď čo iné mám robiť). V našej rade (ako ju familiárne budem odteraz nazývať), za mnou stojí mladík o málo starší odo mňa, temnooký, vážny s pestovanou bradou a fúzami. Predomnou pani s veľkou taškou, ku ktorej sa stále zohýba a ja začínam mať podozrenie, že v nej skrýva nepríjemné prekvapenie v podobe množstva listov. Pred ňou stojí ďalšia pani, tiež asi 55ročná mimochodom mierne povedomá. A pred ňou čakajú dve veselé ženy, ktoré klábosia a každú chvíľu sa niečomu zachichocú. Rad sa pohybuje po milimetroch a ja sa snažím vymyslieť si nejakú dobrú tému, ktorou by som zabil čas. Nič mi nenapadá. Tak aspoň začínam mikrošpionáž. Sledujem muža, tak okolo 35ky, ktorý stojí vo vedľajšom rade. Chrbtom k nemu stojí sympatická blondína, ktorej zrenice tekajú po okolí, ako oči vystresovaného psíka z útulku. Mladík sa jej po krátkej chvíli prihovorí (Možno niečo v štýle: No to je nadlho, alebo Mali sme si zobrať spacák, že? .....) Tak či onak, dievča viditeľne pookreje, ale drží si ten ženský odstup, je to predsa neznámy muž, takže by nemala....Ha......Len na chvíľu.....Vďačne sa s ním púšťa do neznámej debaty. Sú ďaleko –nepočujem. A vlastne čo ma do toho, ja tu mám predsa svojich. Odrazu niečo veľké nemotorné vojde do môjho zorného poľa. Odniekiaľ sa zjaví asi 50ročný, prešedivelý pán so slepeckou paličkou. Jeho púť v tom veľkom chaose medzi davom (ktorého tvar a charakteristika chvíľami nie je jasná ani vidiacemu) skončí predomnou (to sa náš rad akurát obtáča okolo pultu, na ktorom sa vypisujú šeky a iné zúfalstvá). Slepý pán, sa chvíľu opretý o ten pult snaží urobiť si poriadok v nejakých papieroch a obálkach, ktoré chce poslať nevedno kam a nevedno prečo zrovna dnes. Pani, tá čo je mi mierne povedomá, hovorme jej Obpani sa ho ujíma a pomáha mu s papiermi. Má našu tichú podporu (teda moju určite). Rad zase o kúsok postúpil, aj komunikačná vzdialenosť medzi mužom a blondínou sa o trošku zmenšila.

Pán so silnými okuliarmi, známy to slovenský huslista, prepaľuje svojim vysokodioptrickým, správnezvedavým pohľadom krásnu čiernovlasú pani medzi našim a jeho radom. Pani sa tvári akoby sa jej celá záležitosť tu netýkala a už o pár minút ju príde vyzdvihnúť samotný riaditeľ pošty a vlastným telom jej prebije cestu k víťaznej pečiatke. Medzičasom sa slepec vybral do inej časti pošty, krížom cez dav po nejaký papier, ktorý potrebuje aby ho mohol poslať na sociálny úrad. Obpani mu zatiaľ ďalej obetavo a s obdivuhodným zanietením vypisuje záhadné lajstro. Vysoký pán v baloňáku, ktorý prišiel len nedávno, a teda sa zmieta na chvoste nášho hada, práve dočítal poslednú stránku, posledné písmenko novín (možno už aj čiernu kroniku) a s viditeľne nešťastným pohľadom dopredu radu zhodnotil, že mu začínajú útrapy, aké tu nás, čo nemáme čo čítať drtia už niekoľko hustých minút. Muž za ním ho zdvorilo požiada o noviny. Baloňák po ňom hodí pohŕdavým pohľadom a bez slov (a už aj bez pohľadu) mu podá zhúžvané noviny. Zosmutnie. Dievča a chlapec v rade napravo od nás si zaujato ochutnávajú ústne dutiny, čím zjavne štvú tu malú pani v károvanej čapici, čo stojí za nimi. Všetkým je jasné, že oni si túto dlhú chvíľu krátia tým asi najpríjemnejším spôsobom. Škuľavá teta naľavo, sa nervózne pohupuje z nohy na nohu. Náš slepec už sa vracia, máva vybojovaným formulárom či čo to je. Za navigovania Obpani a asistencie okolo stojacich zúčastnených ho nasmerujú až k nám. Nikto nemá odvahu sa ho dotknúť ani nijak inak ho fyzicky usmerňovať. Je to asi obava z odmietavej reakcie, alebo pseudohumanizmus, ktovie....Slepec prichádza k nám a konzultuje nový papier s Obpani. Odďaľoval som tú chvíľu, kedy vypíšem podací blok asi ako bývalka Lucia, ktorá ma večne srala s tým ako za mojej prítomnosti odďaľovala močenie. Je v tom asi trochu exhibície, ale mne netreba močiť (chválabohu), ja iba potrebujem jeden papierik. Vyberám sa k okienku, kde ukoristím niekoľko týchto tlačovín, lebo aj Obpani a náš slepý ujo ich potrebujú. Okrem toho som presvedčený, že by mali byť po ruke aj pre tých čo stoja v rade, tak by si povedal Timur a jeho družina. Prederiem sa dopredu a na ceste naspáť, štósik asi 20tich bločkov jemne pohodím na pult s výrazom unicefáckeho úradníka. Vypisujem si svoj bloček perom čo som si požičal od pani s taškou, ale keďže som debil hneď v druhom riadku urobím chybu. Otočím sa k pultu, kde som asi pred 10timi sekundami pohodil bločky plebsu, avšak žiaden už tam nie je a zopár spokojne sa tváriacich klientov slovenskej pošty dychtivo vypisuje kolonky v bločkoch. Opäť sa pretláčam medzi ľuďmi, ktorí neochotne uhýbajú negramotnému blbcovi s altruistickými sklonmi. Pošľapem pár nôh, naseriem niekoľko ľudí, vraciam sa a konečne bez chyby vypisujem bloček, ale aby to bolo ozaj o mne- na posledných písmenkách končí mi tuha v pere. Deriem papier, obťahujem písmenká. Pani s taškou si ma všíma a nakukuje mi na hrot svojho majetku. S ospravedlním jej ho vraciam doslova vylízané. Pani nekomentuje, nevyčíta, očividne je rada že zmizlo to otravné (asi 6 ročné) dievčatko, ktoré sa zabávalo prechádzaním sa pomedzi pečiatkychtivé telá. Začujem srdečný smiech. Mladík bol zjavne úspešný s nejakou vtipnou príhodou, ktorú už slečne blondíne hovoril do očí, čiže uhol z ktorého sa ešte pred pár minútami zhovárali sa značne zmenil v prospech ich zorných polí a trajektórií vôní ich ústnych vôd. Na chvíľu sa mi stretne pohľad s neznámou silnou pani, ktorá si ich tiež všímala a spiklenecky sa usmeje. Niečo iné, ale odrazu zaujme moju pozornosť. Mladík vo veste stojí pri pulte, na ktorom má rozložené nám známe papiere z daňového priznania a veselo ich vypisuje hrubou prepisovačkou s logom Slovenských telekomunikácií. „Tomu hovorím pevné nervy“, komentuje mladíka vo veste pani s taškou a opäť sa o kúsok posunie. Nášmu radu sa totižto darí. O niečo sme si polepšili v porovnaní s okolitými radami, obzvlášť 12kou, ale aj 11kou. Škuľavá pani sa prestala pokyvovať. „Teraz buďto zamdlie, alebo začne z plnahrdla vrieskať oplzlosti a nadávky na vládu!“, vravím si. Nestane sa. Len jej pohľad sa uprie niekam až za sklo okienka a zhustí ten lúč myšlienok nenávistnou energiou. Dve mladé baby, ktoré počas státia v rade kompletizovali svoje prihlášky na vysokú školu a ktoré doteraz veselo džavotali a chichúňali sa, už tiež poslušne stoja s pohľadom, ktorý striedajú medzi okienkom a dlážkou. Milenecká dvojica si teraz niečo šušká. Dievčaťu veselo žiaria oči (mám pocit, že je nám tu všetkým jasný obsah týchto tajností...)

Odniekiaľ z útrob pošty sa pretlačí hrubokrký dement v texaskovej bunde, s pervitínovým šklebom a nervóznym telatrhaním. Drzo sa pridruží k našej (veselej) skupinke. Šponuje sa, napína svaly, nervózne a frajersky prežúva, predstierajúc neochvejné sebavedomie. Po dvoch minútach ma dožere a hovorím mu slušne, nech sa premiestni do chvosta radu. A on že ho to nezaujíma. Chalan za mnou sa tiež pripája , slušný- sa chvíľu s týmto človekom snaží baviť na úrovni a dokonca mu vyká. Nie je mu to nič platné. Obzerá po sekuriťákovi. Oznamujem kôpke nervov, že ho aj tak nepustím. A on že sa nebude pýtať. Pením, ale ovládam sa ešte. Vravím si: Bitka na pošte, to by mohlo byť fasa vyvrcholenie tohto aj tak zvláštneho večera. Stihnem mu natankovať, kým ma zloží? Mladík sa stále obzerá po ochrankárovi. Dement nereflektuje na výzvy pani s taškou a dokonca je oprsklý na nášho slepca. Koktá niečo o tom, že ochrankár nepríde, lebo mu vraj vonku stráži jeho auto a „1 a pol ročnú dcéru“. Zdôrazňujem, že mi je to jedno, že k okienku sa nedostane, a myslím to vážne. Po minúte pakovi zazvoní mobil: „No tak ju nakoj mliekom....“, zloží telefón a rýchlym krokom s nadávkami mizne za telami ľudí. Jeho odchod si pani s taškou uvedomí až po chvíli a pýta sa mladíka za mnou kam zmizol ten pako. „Mmm dostal fingovaný telefonát, tak zmizol. Haha, pochopil že nemá šancu“, informuje ju hlbokým hlasom mladík. Dve veselé ženy, pred Obpani a slepcom, odrazu k nášmu veľkému prekvapeniu vyberú z nenápadnej tašky hŕbu asi 50tich obálok s podacími lístkami. Pani s taškou prevráti očami, aj keď je to asi človek čo ho len tak niečo nerozhodí, je isté že niečo týmto pádom nestíha, lebo okamžite vytáča na mobile číslo a oznamuje nejakému rodinnému príslušníkovi, že jej pobyt na pošte sa predĺži ešte o asi 15 minút. „Optimistka.“, pomyslím si, ale v duchu si prajem aby mala pravdu. O päť minút na to (keď sa časomiera, preklopila cez 20tu hodinu), zrazu zhasne dobrá polovica svetiel v priestore. Daňový poplatníci na moment inštinktívne stíchnu, v očakávaní najhoršieho- že totiž asi nie je pravda čo im niekto povedal, o predĺžení otváracích hodín pošty do 22:00. Verím že v tej atmosfére, pripomínajúcej temno väzenskej cely si mnohí isto predstavili seba ako sa držia nechtami zadrapení do pultu, alebo páchajú masové vraždy poštových úradníčok. Že reku, keď už- tak už. Ich nevinne vyzerajúce prepisovačky menia sa vo vražedný nástroj, obálky a pečiatky postriekané čerstvou krvou...... Pár hlasov sa uisťuje, či je dnes naozaj dlhší deň. „Naša“ úradníčka tempom raneného tuleňa, váži a označuje obálky, ktoré tam položili tie veselé ženy (okolo 30ky). Pripája sa k nim aj nejaký zarastený muž (tak do 50) v šedej bunde, aby obhajoval ženy, na ktoré sa zozadu začínajú sypať slová nevôle a ukrivdenia. Slepý muž, opretý o svoju palicu, necháva si vidomými referovať ako pokračuje vybavovanie kopy, ktorú tá naša brčkavá, odutá (nehnevajte sa, ale: ) puchra (poznám ju, sám som sa s ňou na tejto pošte niekoľkokrát pohádal) omackáva svojimi úradníckymi paprčami tie listové zásielky, šťastných za ktorých to niekto vybaví. Odboj chvosta (ale aj veľká časť trupu) nášho radu je teraz reprezentovaná tetou (okolo 60 rokov) v koženej bunde so zničenými vlasmi. Tá stále frfle a prevracia očami. Drzé dievčatko sa zase zjavilo a oprelo sa vedľa okienka. Pobavene sleduje ľudí v našom rade. Škuľavá pani ešte väčšmi zbledla a mladík vo vedľajšom rade zase odkrojil kúsok z diskrétnej zóny smejúcej sa blondíny. Všetky rady voči nám o veľa postúpili. Pani v károvanej čiapke, (už si ju samozrejme zložila) čo jej vadil bozkávajúci pár pred ňou, len s ťažkosťami skrýva radosť s akou sa baví na osude radu číslo 13. Zjavne je poverčivá a teraz sa jej potvrdilo, že robí dobre keď na to verí. Huslista už postúpil k okienku a dohaduje sa s tou čo predáva otlačky pečiatky a keďže je to slušný, jemný pán, je trochu prekvapený jedovatosťou tej poštovej krysy. Naša brčkavá malária (že vraj Mária, ako ju oslovila kolegyňa, ktorá si prisadla na stôl a jala sa s ňou pokecať) má opäť nejaký dôvod prerušiť svoje bádanie na obálkach. Výrazy na tvárach úradníčok síce naozaj nesvedčia o tom, že by riešili pracovné záležitosti, ale z mojej pozície sa to dá ťažko posúdiť, nepočujem ich. Dve veselé ženy a čiastočne aj Obpani, však debatu začuli a spustili ostré poznámky na adresu debatného krúžku. Brčkavá malária sa ohradzuje a krikom si chce zjednať ticho a kľud klientov. Pritom nervne gestikulujúcou rukou, nechtiac zhodí kopu podacích lístkov, ktoré sa jej rozsypú pod stôl. Zčervenelá, papriku (a varechou prekrvenú riť) pripomínajúca malária, zbrklo zbiera aktuálne podacie lístky. Veselé ženy sa opäť dobre bavia na jej lapsuse, čím si vyslúžia ďalšiu vlnu protestov , tých zo zadných partií hada číslo 13, ktorí túto etudku nevideli. Hovorkyňa- bojovníčka pokračuje vo svojich obvineniach.

Nachvíľu zabudnem, pretože zbadám, že mi priamo do očí mieri pohľad páru kovovo modrých očí krásnej mladej dlhovlasej blondínky dva rady od nás, ktorú som doteraz ktovie prečo nevidel. To len dokazuje, že svet okolo sa mení, len had číslo 13 sa nehýbe. Modré oči sa pousmejú a kým im stihnem ten úsmev opätovať, niekto nám kontakt prekryje svojim nedočkavým telom. Obzriem sa za seba. Vidím prevažne rezignovaných, zamyslených, nervóznych ľudí. Niektorí sa celej situácii smejú a vtipkujú, ako pani s taškou, iní bordovejú zlobou a podporujú odbojárku v koženej bunde s ošťatou slamou na hlave. Vysoký pán v baloňáku, (bez novín) má úplne zvesené tie jeho veľké ramená, unavene pozerá na chrbát mladého chalana s walkmanom. Vravím si: „Čo je asi tak dôležité pre pána v dôchodkovom veku, že ho to prinútilo stáť v tom rade, ktorý ho tak ničí?“ Úradníčka už pozbierala lístky a pokračuje vo svojom komótnom tempe. A odrazu to prichádza. Z čista-jasna, ako účet za plyn: Musím sa priznať. Tu ho máte: DANOWE priznanie: Áno. Naozaj odrazu cítim, cítim celkom jasne, nemožné. Ľútosť. Ľútosť voči tej osobe, za okienkom. Od rána je v práci, možno jej nie je dobre, veď je chrípkové obdobie, jarná únava, možno má doma nejaké problémy, je škaredá a asi aj vždy bola, to ženám zväčša vadí, asi sa zle vydala a asi sa aj zle učila.... Naozaj pociťujem voči tej osôbke chvíľkovú ľútosť. Sám sa v duchu napomínam, veď tí na ktorých strane som (a mal by som zostať) tu prichádzajú o nervy a niektorí aj o dôstojnosť a ona má svoju stoličku, svoju pečiatôčku, Božka jej urobí kávičku keď bude najhoršie..... Čo sa to so mnou stalo, tým mojím presvedčením, že vraždou poštovej úradníčky posilníš mier?! Zrazu takéto čosi. Obláčik s touto myšlienkou sa rozplynul pod náporom ďalších, o niečo nervóznejších protestov zozadu. Milenecká dvojica už zmizla aj so svojou pečiatkou a práve sa vybavovala závistlivá, škodoradostná pani. Modré oči, tiež záhadne zmizli, a tak sa obzerám na druhú stranu. Rad mladíka a usmievajúcej sa blondíny tiež akosi spomalil, lenže tejto dvojici to nevadí, lebo rozhovor neviazne. Budúce študentky dostali prvú domácu úlohu od tety pošťáčky- prepísali podací lístok a za krátko zmizli. Frekvencia prdlania tej pani odbojárky a obhajovacia reč pána s veselými ženami, už začína nadobúdať nezdravé rozmery. Každú chvíľu príde nejaký vyslanec z chvosta. Dievčatko to prestalo baviť a znovu sa vydalo na púť medzi čakateľmi. Úradníčka z vedľajšieho okienka napomenula klientov, aby toľko nekričali. Kam zmizla tá blondína s kovovými očami, hm? Škuľavá pani sa opäť začala bezradne pohupovať. „Ešte posledné tri“, zahlásila Obpani slepcovi, a ten sa spokojne zamrvil, opierajúc sa bradou o bielu paličku. Radosť nebola celkom opodstatnená, naša pani malária ešte musí „...zrátať sumu k úhrade“, zahlásila a vytiahla veľkú kalkulačku. Pani s taškou telefonicky priznáva, že jej pôvodný časový odhad bol naivný. Po krátkej uvoľňujúcej debate sa pani priznávam k svojim obavám z obsahu jej tašky. Smeje sa a uisťuje ma že sa nemám čoho báť, nesie len svoje daňové priznanie a v taške má „presnidávky pre vnučku“. Veselé ženy zaplatili, pobrali podacie lístky a opustili okienko. „No konečne“, prišlo zozadu. Ženy s chlapíkom v šedej bunde práve prechádzali okolo odbojárky, keď tá podporená šumom zozadu zahlásila: „Choďte do riti!“ Muž zastal a pozeral na pani. Neverí vlastným ušiam, čo za hnis to vyšplechol z tejto pani. Všetci na ňu prekvapene hľadíme. Odbojárka má v tvári nekompromisný výraz odhodlania pre svoju, (pre spoločnú) pravdu. Zopakuje ešte dôraznejšie: „Choďte už do riti!“ Jedna z veselých žien nestráca dobrú náladu a zahlási: „Šak čo ste neprišli skôr. Mali ste dojsť o desiatej doobeda a nemusela ste tu stáť.“ Odbojárka si pre seba, popod nos niečo nasrdene zašomre a už sa na nich nepozrie. Trojica s pocitom dobre vytočenej skrutky odchádza davom, kde nie je problém nájsť zopár ďalších závistlivých očných zábleskov, čím ďalej od okienka tým jedovatejších. Obpani a slepec boli rýchli. Šmátram po vreckách a hľadám prachy. Nevýhoda kapsáčov a sklerózy. Príliš veľa vreciek a príliš málo mozgových buniek. Periférne som zachytil prvý letmý dotyk v záležitosti mladík a blondína. Jemne sa jej dotkol ramena. A ona sa smeje veľmi prirodzene a uvoľnene. Pozerá jej do očí a pridáva ďalšie úspešné slová. Pani s taškou sa lúči, prajeme si pekný večer, ktorý sa začne akonáhle opustíme túto budovu. Podávam malárii obálku a peniaze. Snažím sa na ňu čo najmenej pozerať, ona nervózne vyrovnáva bankovku, ktorú som jej podal. Za krátko som vybavený a rýchlo sa lúčim s vážňakom za mnou. Pán Baloňák túžobne blikne po mojej slobode. Ktovie ako to dopadne s tamtou dvojicou? Keď sa stihnú pobozkať ešte pred okienkom zožnú búrlivý potlesk ako v americkom filme, alebo ich ľudia usmažia horúcim, závistlivým pohľadom. Akí vlastne sú títo tu? Kto im vidí do hláv? Zase je to tu! Prečo mám také výčitky že ich tu nechávam bez pomoci? Mal by som niečo urobiť, možno na pobavenie nejaký kúsok, nech majú na pár dlhých chvíľ zamestnanú myseľ analýzou blázna. Ale deň bláznov a vtákov je až zajtra. A čo ja? Ja som voľný a Marec sa milý starec o pár hodín poberie kade ľahšie a vonku je jar a daňové som odovzdal už včera.........