|
|
|
Danowe priznanie II. |
|
| Autor: Samy***Vinco5/03***Grétka7/07 , 11.4.2005 | |
| | Pán so silnými okuliarmi, známy to slovenský huslista, prepaľuje svojim vysokodioptrickým, správnezvedavým pohľadom krásnu čiernovlasú pani medzi našim a jeho radom. Pani sa tvári akoby sa jej celá záležitosť tu netýkala a už o pár minút ju príde vyzdvihnúť samotný riaditeľ pošty a vlastným telom jej prebije cestu k víťaznej pečiatke. Medzičasom sa slepec vybral do inej časti pošty, krížom cez dav po nejaký papier, ktorý potrebuje aby ho mohol poslať na sociálny úrad. Obpani mu zatiaľ ďalej obetavo a s obdivuhodným zanietením vypisuje záhadné lajstro. Vysoký pán v baloňáku, ktorý prišiel len nedávno, a teda sa zmieta na chvoste nášho hada, práve dočítal poslednú stránku, posledné písmenko novín (možno už aj čiernu kroniku) a s viditeľne nešťastným pohľadom dopredu radu zhodnotil, že mu začínajú útrapy, aké tu nás, čo nemáme čo čítať drtia už niekoľko hustých minút. Muž za ním ho zdvorilo požiada o noviny. Baloňák po ňom hodí pohŕdavým pohľadom a bez slov (a už aj bez pohľadu) mu podá zhúžvané noviny. Zosmutnie. Dievča a chlapec v rade napravo od nás si zaujato ochutnávajú ústne dutiny, čím zjavne štvú tu malú pani v károvanej čapici, čo stojí za nimi. Všetkým je jasné, že oni si túto dlhú chvíľu krátia tým asi najpríjemnejším spôsobom. Škuľavá teta naľavo, sa nervózne pohupuje z nohy na nohu. Náš slepec už sa vracia, máva vybojovaným formulárom či čo to je. Za navigovania Obpani a asistencie okolo stojacich zúčastnených ho nasmerujú až k nám. Nikto nemá odvahu sa ho dotknúť ani nijak inak ho fyzicky usmerňovať. Je to asi obava z odmietavej reakcie, alebo pseudohumanizmus, ktovie....Slepec prichádza k nám a konzultuje nový papier s Obpani. Odďaľoval som tú chvíľu, kedy vypíšem podací blok asi ako bývalka Lucia, ktorá ma večne srala s tým ako za mojej prítomnosti odďaľovala močenie. Je v tom asi trochu exhibície, ale mne netreba močiť (chválabohu), ja iba potrebujem jeden papierik. Vyberám sa k okienku, kde ukoristím niekoľko týchto tlačovín, lebo aj Obpani a náš slepý ujo ich potrebujú. Okrem toho som presvedčený, že by mali byť po ruke aj pre tých čo stoja v rade, tak by si povedal Timur a jeho družina. Prederiem sa dopredu a na ceste naspáť, štósik asi 20tich bločkov jemne pohodím na pult s výrazom unicefáckeho úradníka. Vypisujem si svoj bloček perom čo som si požičal od pani s taškou, ale keďže som debil hneď v druhom riadku urobím chybu. Otočím sa k pultu, kde som asi pred 10timi sekundami pohodil bločky plebsu, avšak žiaden už tam nie je a zopár spokojne sa tváriacich klientov slovenskej pošty dychtivo vypisuje kolonky v bločkoch. Opäť sa pretláčam medzi ľuďmi, ktorí neochotne uhýbajú negramotnému blbcovi s altruistickými sklonmi. Pošľapem pár nôh, naseriem niekoľko ľudí, vraciam sa a konečne bez chyby vypisujem bloček, ale aby to bolo ozaj o mne- na posledných písmenkách končí mi tuha v pere. Deriem papier, obťahujem písmenká. Pani s taškou si ma všíma a nakukuje mi na hrot svojho majetku. S ospravedlním jej ho vraciam doslova vylízané. Pani nekomentuje, nevyčíta, očividne je rada že zmizlo to otravné (asi 6 ročné) dievčatko, ktoré sa zabávalo prechádzaním sa pomedzi pečiatkychtivé telá. Začujem srdečný smiech. Mladík bol zjavne úspešný s nejakou vtipnou príhodou, ktorú už slečne blondíne hovoril do očí, čiže uhol z ktorého sa ešte pred pár minútami zhovárali sa značne zmenil v prospech ich zorných polí a trajektórií vôní ich ústnych vôd. Na chvíľu sa mi stretne pohľad s neznámou silnou pani, ktorá si ich tiež všímala a spiklenecky sa usmeje. Niečo iné, ale odrazu zaujme moju pozornosť. Mladík vo veste stojí pri pulte, na ktorom má rozložené nám známe papiere z daňového priznania a veselo ich vypisuje hrubou prepisovačkou s logom Slovenských telekomunikácií. „Tomu hovorím pevné nervy“, komentuje mladíka vo veste pani s taškou a opäť sa o kúsok posunie. Nášmu radu sa totižto darí. O niečo sme si polepšili v porovnaní s okolitými radami, obzvlášť 12kou, ale aj 11kou. Škuľavá pani sa prestala pokyvovať. „Teraz buďto zamdlie, alebo začne z plnahrdla vrieskať oplzlosti a nadávky na vládu!“, vravím si. Nestane sa. Len jej pohľad sa uprie niekam až za sklo okienka a zhustí ten lúč myšlienok nenávistnou energiou. Dve mladé baby, ktoré počas státia v rade kompletizovali svoje prihlášky na vysokú školu a ktoré doteraz veselo džavotali a chichúňali sa, už tiež poslušne stoja s pohľadom, ktorý striedajú medzi okienkom a dlážkou. Milenecká dvojica si teraz niečo šušká. Dievčaťu veselo žiaria oči (mám pocit, že je nám tu všetkým jasný obsah týchto tajností...) |
|
Zobrazeno doposud 278 x.
|
|
