|
|
|
Danowe priznanie III. |
|
| Autor: Samy***Vinco5/03***Grétka7/07 , 11.4.2005 | |
| | Odniekiaľ z útrob pošty sa pretlačí hrubokrký dement v texaskovej bunde, s pervitínovým šklebom a nervóznym telatrhaním. Drzo sa pridruží k našej (veselej) skupinke. Šponuje sa, napína svaly, nervózne a frajersky prežúva, predstierajúc neochvejné sebavedomie. Po dvoch minútach ma dožere a hovorím mu slušne, nech sa premiestni do chvosta radu. A on že ho to nezaujíma. Chalan za mnou sa tiež pripája , slušný- sa chvíľu s týmto človekom snaží baviť na úrovni a dokonca mu vyká. Nie je mu to nič platné. Obzerá po sekuriťákovi. Oznamujem kôpke nervov, že ho aj tak nepustím. A on že sa nebude pýtať. Pením, ale ovládam sa ešte. Vravím si: Bitka na pošte, to by mohlo byť fasa vyvrcholenie tohto aj tak zvláštneho večera. Stihnem mu natankovať, kým ma zloží? Mladík sa stále obzerá po ochrankárovi. Dement nereflektuje na výzvy pani s taškou a dokonca je oprsklý na nášho slepca. Koktá niečo o tom, že ochrankár nepríde, lebo mu vraj vonku stráži jeho auto a „1 a pol ročnú dcéru“. Zdôrazňujem, že mi je to jedno, že k okienku sa nedostane, a myslím to vážne. Po minúte pakovi zazvoní mobil: „No tak ju nakoj mliekom....“, zloží telefón a rýchlym krokom s nadávkami mizne za telami ľudí. Jeho odchod si pani s taškou uvedomí až po chvíli a pýta sa mladíka za mnou kam zmizol ten pako. „Mmm dostal fingovaný telefonát, tak zmizol. Haha, pochopil že nemá šancu“, informuje ju hlbokým hlasom mladík. Dve veselé ženy, pred Obpani a slepcom, odrazu k nášmu veľkému prekvapeniu vyberú z nenápadnej tašky hŕbu asi 50tich obálok s podacími lístkami. Pani s taškou prevráti očami, aj keď je to asi človek čo ho len tak niečo nerozhodí, je isté že niečo týmto pádom nestíha, lebo okamžite vytáča na mobile číslo a oznamuje nejakému rodinnému príslušníkovi, že jej pobyt na pošte sa predĺži ešte o asi 15 minút. „Optimistka.“, pomyslím si, ale v duchu si prajem aby mala pravdu. O päť minút na to (keď sa časomiera, preklopila cez 20tu hodinu), zrazu zhasne dobrá polovica svetiel v priestore. Daňový poplatníci na moment inštinktívne stíchnu, v očakávaní najhoršieho- že totiž asi nie je pravda čo im niekto povedal, o predĺžení otváracích hodín pošty do 22:00. Verím že v tej atmosfére, pripomínajúcej temno väzenskej cely si mnohí isto predstavili seba ako sa držia nechtami zadrapení do pultu, alebo páchajú masové vraždy poštových úradníčok. Že reku, keď už- tak už. Ich nevinne vyzerajúce prepisovačky menia sa vo vražedný nástroj, obálky a pečiatky postriekané čerstvou krvou...... Pár hlasov sa uisťuje, či je dnes naozaj dlhší deň. „Naša“ úradníčka tempom raneného tuleňa, váži a označuje obálky, ktoré tam položili tie veselé ženy (okolo 30ky). Pripája sa k nim aj nejaký zarastený muž (tak do 50) v šedej bunde, aby obhajoval ženy, na ktoré sa zozadu začínajú sypať slová nevôle a ukrivdenia. Slepý muž, opretý o svoju palicu, necháva si vidomými referovať ako pokračuje vybavovanie kopy, ktorú tá naša brčkavá, odutá (nehnevajte sa, ale: ) puchra (poznám ju, sám som sa s ňou na tejto pošte niekoľkokrát pohádal) omackáva svojimi úradníckymi paprčami tie listové zásielky, šťastných za ktorých to niekto vybaví. Odboj chvosta (ale aj veľká časť trupu) nášho radu je teraz reprezentovaná tetou (okolo 60 rokov) v koženej bunde so zničenými vlasmi. Tá stále frfle a prevracia očami. Drzé dievčatko sa zase zjavilo a oprelo sa vedľa okienka. Pobavene sleduje ľudí v našom rade. Škuľavá pani ešte väčšmi zbledla a mladík vo vedľajšom rade zase odkrojil kúsok z diskrétnej zóny smejúcej sa blondíny. Všetky rady voči nám o veľa postúpili. Pani v károvanej čiapke, (už si ju samozrejme zložila) čo jej vadil bozkávajúci pár pred ňou, len s ťažkosťami skrýva radosť s akou sa baví na osude radu číslo 13. Zjavne je poverčivá a teraz sa jej potvrdilo, že robí dobre keď na to verí. Huslista už postúpil k okienku a dohaduje sa s tou čo predáva otlačky pečiatky a keďže je to slušný, jemný pán, je trochu prekvapený jedovatosťou tej poštovej krysy. Naša brčkavá malária (že vraj Mária, ako ju oslovila kolegyňa, ktorá si prisadla na stôl a jala sa s ňou pokecať) má opäť nejaký dôvod prerušiť svoje bádanie na obálkach. Výrazy na tvárach úradníčok síce naozaj nesvedčia o tom, že by riešili pracovné záležitosti, ale z mojej pozície sa to dá ťažko posúdiť, nepočujem ich. Dve veselé ženy a čiastočne aj Obpani, však debatu začuli a spustili ostré poznámky na adresu debatného krúžku. Brčkavá malária sa ohradzuje a krikom si chce zjednať ticho a kľud klientov. Pritom nervne gestikulujúcou rukou, nechtiac zhodí kopu podacích lístkov, ktoré sa jej rozsypú pod stôl. Zčervenelá, papriku (a varechou prekrvenú riť) pripomínajúca malária, zbrklo zbiera aktuálne podacie lístky. Veselé ženy sa opäť dobre bavia na jej lapsuse, čím si vyslúžia ďalšiu vlnu protestov , tých zo zadných partií hada číslo 13, ktorí túto etudku nevideli. Hovorkyňa- bojovníčka pokračuje vo svojich obvineniach. |
|
Zobrazeno doposud 258 x.
|
|
