|
|
|
Danowe priznanie IV. |
|
| Autor: Samy***Vinco5/03***Grétka7/07 , 11.4.2005 | |
| | Nachvíľu zabudnem, pretože zbadám, že mi priamo do očí mieri pohľad páru kovovo modrých očí krásnej mladej dlhovlasej blondínky dva rady od nás, ktorú som doteraz ktovie prečo nevidel. To len dokazuje, že svet okolo sa mení, len had číslo 13 sa nehýbe. Modré oči sa pousmejú a kým im stihnem ten úsmev opätovať, niekto nám kontakt prekryje svojim nedočkavým telom. Obzriem sa za seba. Vidím prevažne rezignovaných, zamyslených, nervóznych ľudí. Niektorí sa celej situácii smejú a vtipkujú, ako pani s taškou, iní bordovejú zlobou a podporujú odbojárku v koženej bunde s ošťatou slamou na hlave. Vysoký pán v baloňáku, (bez novín) má úplne zvesené tie jeho veľké ramená, unavene pozerá na chrbát mladého chalana s walkmanom. Vravím si: „Čo je asi tak dôležité pre pána v dôchodkovom veku, že ho to prinútilo stáť v tom rade, ktorý ho tak ničí?“ Úradníčka už pozbierala lístky a pokračuje vo svojom komótnom tempe. A odrazu to prichádza. Z čista-jasna, ako účet za plyn: Musím sa priznať. Tu ho máte: DANOWE priznanie: Áno. Naozaj odrazu cítim, cítim celkom jasne, nemožné. Ľútosť. Ľútosť voči tej osobe, za okienkom. Od rána je v práci, možno jej nie je dobre, veď je chrípkové obdobie, jarná únava, možno má doma nejaké problémy, je škaredá a asi aj vždy bola, to ženám zväčša vadí, asi sa zle vydala a asi sa aj zle učila.... Naozaj pociťujem voči tej osôbke chvíľkovú ľútosť. Sám sa v duchu napomínam, veď tí na ktorých strane som (a mal by som zostať) tu prichádzajú o nervy a niektorí aj o dôstojnosť a ona má svoju stoličku, svoju pečiatôčku, Božka jej urobí kávičku keď bude najhoršie..... Čo sa to so mnou stalo, tým mojím presvedčením, že vraždou poštovej úradníčky posilníš mier?! Zrazu takéto čosi. Obláčik s touto myšlienkou sa rozplynul pod náporom ďalších, o niečo nervóznejších protestov zozadu. Milenecká dvojica už zmizla aj so svojou pečiatkou a práve sa vybavovala závistlivá, škodoradostná pani. Modré oči, tiež záhadne zmizli, a tak sa obzerám na druhú stranu. Rad mladíka a usmievajúcej sa blondíny tiež akosi spomalil, lenže tejto dvojici to nevadí, lebo rozhovor neviazne. Budúce študentky dostali prvú domácu úlohu od tety pošťáčky- prepísali podací lístok a za krátko zmizli. Frekvencia prdlania tej pani odbojárky a obhajovacia reč pána s veselými ženami, už začína nadobúdať nezdravé rozmery. Každú chvíľu príde nejaký vyslanec z chvosta. Dievčatko to prestalo baviť a znovu sa vydalo na púť medzi čakateľmi. Úradníčka z vedľajšieho okienka napomenula klientov, aby toľko nekričali. Kam zmizla tá blondína s kovovými očami, hm? Škuľavá pani sa opäť začala bezradne pohupovať. „Ešte posledné tri“, zahlásila Obpani slepcovi, a ten sa spokojne zamrvil, opierajúc sa bradou o bielu paličku. Radosť nebola celkom opodstatnená, naša pani malária ešte musí „...zrátať sumu k úhrade“, zahlásila a vytiahla veľkú kalkulačku. Pani s taškou telefonicky priznáva, že jej pôvodný časový odhad bol naivný. Po krátkej uvoľňujúcej debate sa pani priznávam k svojim obavám z obsahu jej tašky. Smeje sa a uisťuje ma že sa nemám čoho báť, nesie len svoje daňové priznanie a v taške má „presnidávky pre vnučku“. Veselé ženy zaplatili, pobrali podacie lístky a opustili okienko. „No konečne“, prišlo zozadu. Ženy s chlapíkom v šedej bunde práve prechádzali okolo odbojárky, keď tá podporená šumom zozadu zahlásila: „Choďte do riti!“ Muž zastal a pozeral na pani. Neverí vlastným ušiam, čo za hnis to vyšplechol z tejto pani. Všetci na ňu prekvapene hľadíme. Odbojárka má v tvári nekompromisný výraz odhodlania pre svoju, (pre spoločnú) pravdu. Zopakuje ešte dôraznejšie: „Choďte už do riti!“ Jedna z veselých žien nestráca dobrú náladu a zahlási: „Šak čo ste neprišli skôr. Mali ste dojsť o desiatej doobeda a nemusela ste tu stáť.“ Odbojárka si pre seba, popod nos niečo nasrdene zašomre a už sa na nich nepozrie. Trojica s pocitom dobre vytočenej skrutky odchádza davom, kde nie je problém nájsť zopár ďalších závistlivých očných zábleskov, čím ďalej od okienka tým jedovatejších. Obpani a slepec boli rýchli. Šmátram po vreckách a hľadám prachy. Nevýhoda kapsáčov a sklerózy. Príliš veľa vreciek a príliš málo mozgových buniek. Periférne som zachytil prvý letmý dotyk v záležitosti mladík a blondína. Jemne sa jej dotkol ramena. A ona sa smeje veľmi prirodzene a uvoľnene. Pozerá jej do očí a pridáva ďalšie úspešné slová. Pani s taškou sa lúči, prajeme si pekný večer, ktorý sa začne akonáhle opustíme túto budovu. Podávam malárii obálku a peniaze. Snažím sa na ňu čo najmenej pozerať, ona nervózne vyrovnáva bankovku, ktorú som jej podal. Za krátko som vybavený a rýchlo sa lúčim s vážňakom za mnou. Pán Baloňák túžobne blikne po mojej slobode. Ktovie ako to dopadne s tamtou dvojicou? Keď sa stihnú pobozkať ešte pred okienkom zožnú búrlivý potlesk ako v americkom filme, alebo ich ľudia usmažia horúcim, závistlivým pohľadom. Akí vlastne sú títo tu? Kto im vidí do hláv? Zase je to tu! Prečo mám také výčitky že ich tu nechávam bez pomoci? Mal by som niečo urobiť, možno na pobavenie nejaký kúsok, nech majú na pár dlhých chvíľ zamestnanú myseľ analýzou blázna. Ale deň bláznov a vtákov je až zajtra. A čo ja? Ja som voľný a Marec sa milý starec o pár hodín poberie kade ľahšie a vonku je jar a daňové som odovzdal už včera......... |
|
Zobrazeno doposud 238 x.
|
|
