Vydala som sa v 17.r a priviedla som na svet dcerku ...Milovla som muža a snžila som sa vytvoriť rodinu a zazemie a proste biť štasna .Po piatich rokoch sa mi narodila druhá dcerka ale manžel bol ku mne chladny ..snažila som sa mu dávať lasku ...odmietal to ale staral sa o rodinu a prispieval finančne .nikdy mi nepovedal že ma nemiluje tvari sa že je všetko v poriadku...ale cítila som že niečo nieni v poriadku ....tužila som mu dať syna ...ah až teraz chapem aká som bola sprosta....Otehotnela som ale celé tehotenstvo som stravila v nemocnici...narodil sa mi syn a žil pol hodinu ....pri pôrode som prišla o maternicu ...a skoro aj o život dostala som na stole šok a môžem biť štasna že som tu...potom boli dva roky plaču a nevedela som sa s tým vyrovnať tak som si zobrala z krízoveho centra chlapca ...prešli roky a manžel začal behat a piť...stale sa nevedel vyjadriť az ked som ho našla zo slučkov na krku a zabranila som muu v tom a potom to zopakoval dva krat...ani si nik nevie pradstaviť ako som sa bála spať a chodila za nim aby to nespavil znova ..A potom po 17.r mi konečne povedal čo je vo veci ...zrutil sa mi svet cele roky striedal ženy a vlasne ma nakazil pohlavnou chorobou na zakoade ktorej som stratila syna ponižuje ma uráža ma a čim dalej ma niči...mám pocit že to už nezvladnem a majetky si ponechal nemám narok na nič ....keby som aj niečo chcela mám peklo ..Už som rozvedena ale byvam stale s nim a stale rieši so mou intymnosti čo robi s milenkamy fuj nechutne....odmietm ho počuval ...ale tvri ved ty ma pochopíš bola si moja žena ....nerozumiem asi je chory....začínam ho neskutočne nenavideť....