Život so schizofrenikom som zažila. Schizofrenici,nie sú zlý ľudia.Nechcú byť zlý, nechcú svojim blízkym ubližovať,ale robia to. Aby sa s nimi dalo žiť, musia v prvom rade prijať svoju chorobu a liečiť sa. Práve nestotožnenie sa so svojou diagnózou a neliečenie sa,je kameňom úrazu ich vzťahu k okoliu. Moj priateľ bol práve príklad toho,že nechcel prijať to,že liečbu potrebuje. V minulosti sa liečil a bol presvedčený o tom,že vyliečený je,aj ked to pravda nebola. Ľúbila som ho a stále ho ľúbim, snažila som sa pre neho urobiť všetko.Myslela som,že to spolu dokážeme. No som bezradná, a je mi veľmi ľúto,že mu pomocť nedokážem. Sama mu pomocť nedokážem. Musí chcieť on sám. Musí prijať fakt,že potrebuje medikamentnú a odbornú liečbu. O schizofrénii sa píše. No nepíšu sa fakty z praxe. Prečo odborníci nedokážu povedať o tom,čo znamená rozpad osobnosti? Prečo to nepovedia svojim pacientom? Prečo im nepovedia,že bez liečby strávia do donca života na psychiatrickej liečebni /mimo svojej mysle,odkázaný na celkovú pomoc od úplne cudzích ľudí a zostať navždy sám/? Je mi to všetko veľmi ľúto, lebo viem,že prichádzame o výnimočných,vnímavých, citlivých, inteligentných ľudí plných lásky,ktorú nedokážu prejaviť.