Vyriesili to spoluziaci, ked vykopli dvere na izbe ( poculi stonanie ). Potom som uvidela slnko, postupne som zvladla si umyt zuby......
No a riesim to tak, ze robim vsetko preto, aby som uz nic podobne v zivote nezazila, napr. uz 10 rokov som nevypila ani kvapku alkoholu.
Ale ked som pol roka na to robila skusku z psychiatrie, tak najprisnejsi pan profesor, ktory bol vsetkym postrachom, sa na mna stale viac a viac usmieval a pytal sa ma aj na sukromne veci ( napr. ci ked mi zoberie to pero z ruky a da mi ine, ci budem tou nohou pod stolom kopat viac
a ci nou stale kopem iba na skuskach, alebo od detstva
).