Ked sa mi narodila v roku 1998 dcera, zila som v Cechach uz 8 rokov. Mala som v tej dobe v Prahe dobru pracu, priatelov a zazemie. Manzel bol Cech, pracovala som v rozhlase, takze som sa po cesky naucit musela [ale to povazujem za prirodzene, ak som tu aj po rozdeleni republik chcela zit a pracovat], a po narodeni som aj na nasu dceru automaticky rozpravala po cesky. Ked mala pol roka a zacala pouzivat prve slova, uvedomila som si, ze pre jej generaciu uz bude Slovensko cudzou krajinou ako pre nas napr. Polsko [aj ked im rozumieme, nevieme po polsky] a pretoze Simonka ma na Slovensku babku, sesternice, bratrancov, tety i ujov, chcela som, aby im rozumela a dohovorila sa bez problemov. Takze sme zaviedli dvojjazycnu vyuku. Dnes, ked ma Simona 6 rokov, viem, ze som urobila dobre. Aj ked obcas niektore slova prelozi [ked si nevie spomenut, ze vankus je polstar, tak si vyrobi vlastny preklad vankous] - ale iba do chvile, kym sa to spravne slovo nauci. Dnes pouziva oba jazyky uplne rovnako a automaticky. Z jedneho do druheho jazyka prechadza v sekundach. Ked napriklad pozera rozpravku, alebo sa rozprava s nejakym Cechom, ci uz dospelym alebo dietatom, a potom sa obrati na mna alebo na ineho Slovaka, informaciu poda rovno prelozenu - napr. kamaratka sa jej spyta, jestli k nim prijde na navstevu a ona se otoci na mne s otazkou - mozem ist na navstevu?
Ide nielen o slova, ktore su podobne, ale aj o slova, ktore zneju uplne inak. Pocuva ceske aj slovenske pesnicky, citame ceske a slovenske knihy a casopisy, a FUNGUJE to.
Prirodzene prostredie je najlepsou metodou na vyuku jazyka a vobec sa teda nie je treba bat toho, ze sa dieta po cesky nenauci, ak nan budete hovorit svojim materskym jazykom. V Prahe som v podstate jedina, kto na Simonku hovori po slovensky. Vsetci ostatni, jej mali kamarati, moji velki kamarati, ucitelky, spoluziaci, predavacky - ti vsetci ju vlastne ucia cestinu.
Uz rok chodi do anglickej skolky, citame anglicke rozpravky, kupujeme detske pesnicky v anglictine, aj knizky a pocitacove hry a tento jazyk prijima tak isto prirodzene. Takze nam uz len zostava najst rodinu alebo ludi, ktori by sa s nami radi stretavali a komunikovali v anglictine.