Dakujem vam za vase slova, moc mi pomohli. vcera na mna padla taka tazka chvilka, tak som to potrebovala vsetko "povedat" niekomu cudziemu kto to so mnou nepreziva tie 3 roky. dobre mi padne pocut nazory ludi co maju odstup od mojej situacie...
je mi luto kadzej zeny co sa trapi v podobnej situacii kde su aj deti, lebo ta zodpovednost nepusti, nemozeme si len tak vyrazit na rande ze ano a zacat znova...
Piskot - nic neuponahlaj, podla seba viem ze vsetko sa vyvijalo vo mne postupne pomaly same... tiez som si nevedela predstavit rozvod pred 2 rokmi, lubila som svojho muza a bojovala ale postupne ten cit vo mne umieral... Teraz by som bola najradsej keby som ho uz nemusela nikdy vidiet... A ten pocit viny, zlyhanie vo mne, s tym teraz bojujem (posledne 2 roky ma muz presviedcal ze on sa snazi a mne nic nie je dobre a ze to kvoli mojej povahe ze som stale nervozna atd to uz nejde spravit a nech som sa snazila akokolvek, nic nebolo dost dobre a mne az casom doslo ze to len zakryva svoj dvojity zivot a snazi sa preniest vinu na mna - tak to stale prezentuje aj pred rodinou - zbabelec - moj rozum to vsetko vie len ten pocit viny sa mu podarilo vo mne zakorenit).
este raz diky baby za vasu podporu. idem bojovat za seba