Niaris, moja mama sa mi vdala (a aj tata oženil) rovnako. Dozvedeli sme sa to až potom. Pravda, u mamy to bolo po létech spolužití s partnerom a bola to formalitka - obrad a len malý obed v reštaurácii s babi a dědou. My so segrou už velké samostatné... Tam mi to prišlo za týchto okolností v pohode.

U taty to svojho času bolo iné, jeho partnerka tehotná (plánovane), obrad a malá svadba s rodinou v podniku (aj tetami, bratrancom).

Ségra práve ten deň dovalila za ním domov neplánovane niečo vybaviť, otvoril jej bratranec (svadba bola vedle v podniku a on sa s dospelákmi nudil, tak šiel domov kukať na telku) a keď sa ho opýtala, kde všetci sú, on jej zahlásil, že majú predsa svadbu (nevedel, že nevieme). Ségra dovalila s plačom domov (klasicky mne na rameno, v tomto som jej už dlho suplovala rodičov) a šokovala i mňa. Napriek tomu som sa snažila zachovať chladnú hlavu a opať v záujme sestry jej v klidu vysvetliť, že sa to dalo čakať a že na tom nie je nič zlé. Čo som cítila vnútri...škoda reči...

Takže takto absolútne nevhodne sme sa to dozvedeli... Z otca vyliezlo (mali sme tam na druhý deň prísť za nimi na obed, bolo to domluvené), že nám to druhý deň na tom obede chceli povedať, ale že sa to tak nešťastne semlelo.

No..už je to dávno a bráškovia boli vychovávaní tak, aby nás vnímali jako sestry a my ich ako bráchov, "macecha" bola k nám vždy fér a rozumieme si s ňou...ten škraloup tam v podvedomí je, ale zatlačili sme to, inak sa naozaj nemožem sťažovať po nejakej stránke na druhých partnerov rodičov.