Myshel, takisto som to prežila 3.5. Bolo to o to horšie, keďže jedno dieťa už mám a viem, aké krásne je samotné tehotenstvo a aj jeho výsledok, keď je miminko na svete. Ja som si zničila celý život a rozbila som si rodinu - takmer tri roky trval vzťah, ktorý neviedol nikam, iba nakoniec do nemocnice. Nikdy mu to neodpustím, ako sa k tomu postavil. Nikdy mu neodpustím, že sa nezachoval ako chlap. Nemohla som robiť zo seba hrdinku, sama s dieťaťom (neskôr s dvomi) - fungovala som dlho ako matka samoživiteľka, som po uši v dlhoch, aj keď všetko platím zatiaľ našťastie načas, som rada, že žijeme tak ako žijeme, aj keď už nie som schopná malému ani variť, nosím mu jedlo z práce.
Ale tá duševná bolesť, ktorá prišla, to som naozaj nečakala. Ten zákrok, to bolo to najhoršie, čo som prežila v živote a neverím, že sa s tým niekedy vyrovnám. Nikdy v živote som nemala také samovražedné myšlienky. Je to akoby zobrali časť mňa. Fungujem viacmenej mechanicky, nič ma neteší, nič ma nebaví. A pozerám do neba a v duchu prosím, aby tam tomu dieťatku bolo dobre. Mala som viac bojovať, nemala som sa nechať zlomiť ani vyhrážkami. Vraj sa muži po narodení dieťaťa menia. Ja neviem. Je mi hrozne. Nikdy si to neodpustím. A ani jemu.