U nás to je naopak. Ja som tá, čo deti viac čičíka, utešuje, manžel povie, že si mali dávať pozor a hotovo. Ja pri chorobe stále myslím na to, prečo im tá horúčka ešte neklesla a kedy zaberú lieky a nemám chuť na sex, manžel áno a nechápe, prečo ja nie (nemôžem za to, proste stále myslím na to choré dieťa - nepočítam teda nachladenia, virózky a tak).
Zasa v akútnych situáciach dokážem jednať s chladnou hlavou, poskytnúť prvú pomoc, ošetriť - a zosypem sa až potom - a manžel v tej chvíli nevie, čo robiť a volá na mňa.