Už je to tak. Sme veriaci rodina a samozrejme sme vychovávali svojho jediného syna ako katolíka.
Vždy ho všetko ohľadom viery veľmi zaujímalo a bavilo, pravidelne (pravidelnejšie ako my) navštevoval kostol a veľmi sa zblížil aj s pánom farárom. V desiatich rokoch sa stal miništrantom, na fare bol viac ako doma, pomáhal organizovať všetky cirkevné podujatia v našej dedine. A jedného krásneho večera, keď sme šli na prechádzku a na pizzu nám oznámil, vtedy trinásťročný náš jediný syn, jediné dieťa, že sa chce stať kňazom. Snažili sme sa mu citlivo vysvetliť, že k tomu sa viaže aj celibát, život bez ženy a bez detí, samota. Čo nepomáhalo, lebo v tom vraj našiel zmysel svojho života.
Utešovali sme sa, že si všetko ešte časom rozmyslí, nájde si dievča a tak ďalej. Namiesto toho sa začal učiť latinčinu a nastúpil na piaristické gymnázium.
Nezdá sa, že by svoj názor chcel zmeniť. Ťažko mi je, keď pomyslím, že nebudem mať vnúčatá, že tu po nás s manželom nezostane raz nič. Ale chcem, aby bol šťastný.
Dokázali by ste sa s tým zmieriť? Ako?