No to je tak krásna téma, že som úplne upustila od úmyslu založiť niečo moje. Nebudem kaziť tú krásnu atmosféru, ktorú cítim z tejto diskuzie. Mám pocit, ako by sme si boli všetky tak nejak bližšie..

Moje detstvo bolo tak rozne namiešané, v konečnom dosledku asi priemer. Mamka totiž nadpriemerná, otec podpriemer...

Táta ma miloval (a miluje) evidentne najviac z nás (troch), súrodencov. Ja som mu tú lásku oplácala len keď bol triezvy. To som robila všetko preto, aby som sa mu zapáčila ešte viac - sledovala som s ním futbal, hokej, robila som u TV kliky, učila sa naspamať plemená psov z jeho velkej encyklopédie..
Keď bol opitý (bohužiaľ dosť často), tak som ho doslova nenávidela, hoci mne nikdy neublížil.

Mamka? Neuveriteľne hodná, šikovná, a ešte pamatám, že som bývala na vtedajšie totalitné pomery pekne obliekaná. Učiteľky i spolužiačky často obdivovali, odkiaľ mám to a to... (mamka krásne šila i plietla)

Mamka je dodnes tzv. "moderná svatice", navyše s úžasným zmyslom pre humor. Myslím, že je úloha matky sa už ani nedá lepšie zvládnuť, vyčítala som jej (v duchu) snáď "len" to, že nebola na tátu tvrdšia..

Ešte mám jednu, veľmi výraznú spomienku z detstva - táta bil mojho brata vždy, keď sa pokakal. Brat mal s tým problémy celú školku a ešte asi 2-3 roky v škole.. Je mi hrozne, keď si predstavím, ako brat trpel, že to bolo vlastne týranie..