Nebudem sa tu hrať žiadnu ublíženosť, lebo mi ver, že som zažila ozajstnú tragédiu, ktorú neprajem žiadnej žene na svete a proti ktorej je zopár príspevkov niekde na nete úplne bezvýznamná vec. Ale prekvapuje ma, že aj po tom, čo som úprimne oľutovala, čo sa stalo, nevieš si predstaviť, aká bolesť to pre mňa je, priznala som, že som vo výchove určite chyby spravila a vyjadrila istú bezradnosť, má stále niekto chuť byť taký ironický, len preto, že som nekonštatovala, že syn je zruda, ale vzhľadom k tomu, za akých okolností sa narodil, čo mal za problémy a ako sa až doteraz správaľ, že je citlivá duša... To je strašná legrácia, však...