Jirinka, ja sa na to takmer nepamätám, na ten pohreb. Mala som v sebe toľko práškov - oblbovákov, aby som sa aspoň držala na nohách. Všetko musel zariadiť muž, nebola som schopná a jediné, čo som vybavila-zakázala, bol kar. Ten by som v tú chviľu asi neprežila, hoci ináč by som sa hanbila príbuzných poslať po pohrebe domov na druhú stranu Slovenska s tým, nech si kúpia na benzínke k jedlu bagetu, vtedy mi to bolo úplne jedno.

Mám z karov dosť otrasných skúseností. Ešte predtým mi zomrela mamička. Na pohrebe všetci plakali podľa predpisov, samozrejme, vrátane vzdialenej rodiny a známych. A potom na hostine chlapi rozprávali o futbale, ženské vtedy o Esmeralde, smiali sa, boli v pohode. Vieš si predstaviť, ako nám, najbližšej rodine, bolo.