Proces s Júliou Hummlovou bol na jeseň 1899 jednou z najsledovanejších udalostí. Pred viedeňským súdom stala žena, ktorá k smrti utýrala svoju päťročnú dcérku Aničku. Tej už od narodenia odopierala stravu, surovo ju bila, pálila ohňom.

Dievčatko napriek tomu svoju mamičku milovalo, a keď sa jedného večera vrátila z roboty, do ktorej ako slobodná matka musela chodievať, chcela jej pravdepodobne urobiť radosť a pripravila pre ňu večeru. Matku to však príliš nezaujímalo a keď videla neporiadok, malé dievčatko ubila tvrdými predmetmi k smrti.

Noviny nechutne informovali o každom slove, ktoré na súde zaznelo. Verejnosť bola pobúrená, ľudia žiadali o lynčovanie Hummlovej, ktorá neprejavovala ani len ľútosť.

Rozsudok znel - trest smrti. Svojím spôsobom bol prelomový, pretože trest. čin Hummlovej nemal klasickú kvalifikáciu - vražda. Bolo zahrnuté aj dlhodobé týranie zverenej osoby - dieťaťa. Tento prípad rozbúril vlny diskusií o týraných deťoch. Diskusií, ktoré dovtedy spoločnosť úplne postrádala. Začali padať aj tresty „iba“ za týranie.
Laicky povedané, dovtedy sa nič neriešilo, až dokiaľ rodičia dieťa nezabili.

Júlia Hummlová na smrť čakala v cele viac ako týždeň, lebo zomrel staručký viedenský kat Seelinger. Namiesto neho bol z Prahy povolaný Leopold Wohlschlager, český kat, neskôr aj kat 1. Československej republiky.

Poprava bola vykonaná presne pred 112 rokmi - 22. 10. 1899.

Wohlschlager, ináč majster svojho odboru, nepoznal viedenské „náčinie“ a navyše dostal veľmi neskúsených pomocníkov, dvoch pätnásťročných chlapcov. Jednoducho, poprava sa príliš nepodarila a Hummlová trpela pred smrťou takmer 20 minút v kŕčoch.
_

Aničke, aj všetkým ostatným deťom, ktorým ubližovali alebo ubližujú tí, ktorí by ich mali chrániť...

Spomeňme si na nich.