No, nie je citlivejšia téma pre ženy, ktoré nemohli otehotnieť, ktorým zomrelo dieťa, ktoré porodili nedonosené dieťa, alebo dokonca všetko dohromady... Aký vztek som len ja cítila, keď som po odchode s tým, že „už nikdy nebudete mať...“ počula v čakárni „tretí potrat, ešte nie som na dieťa pripravená“, čo som v tú chviľu cítila voči tej osobe, sa opísať slovami slušnými nedá.

Odo mňa by to bolo jednoznačné: Ak si tehotná, nechaj si dieťa, minimálne ho donos. Koniec koncov, je to dôsledok tvojho správanie a za to by sme mali brať zodpovednosť. Ale ak to dobre chápem, ty to dieťa chceš? Ty si chcela otehotnieť? A naozaj to nie je iba rozmar?

Fajn, priateľ má prácu a máte kde bývať. Ale čo keď sa ukáže, že nie je pripravený (viem, že to nepočujem rada), čo keď ťa opustí? Budeš mať kde bývať? Budete mať s dieťaťom dostatok? Chceš mať ďalšie deti? Myslíš, že vás priateľ uživí, lebo čo chceš robiť so základnou školou? Naozaj si vieš predstaviť starosť o dieťa, a to je na 24h/7dvt a nie rok, nie dva, ale cca ďalších 20 rokov? Že sa už vždy budeš musieť otáčať, brať na neho ohľad? Že už nikdy nepôjdeš von s kamarátkami, len ak sa ti bude chcieť? Dieťa nie je bábika...