Keby som sa narodila ako moja babka 1910, vyrástala by som v dome v Prešove, v ktorom by bol náš liehovar, chodievala by som na gymnázium, potom by som išla do Francúzka do penzionátu, vrátila sa, vdala sa v 21 rokoch (mimochodom, ozajste som sa vdala už v 19) za advokáta, mali by sme pekný dom, manžel by fušoval do politiky za HSĽS, mala by som štyri deti, počas II. svetovej vojny by bol prominentným členom Hlinkovej gardy a árizovali by sme židovské obchody, ktoré by nám roku 1948 komunisti odobrali aj s naším liehovarom, potom by išiel manžel do basy, nás by vysťahovali z domu do bývalých robotníckých bytov, začala by som robiť vo fabrike, písala manželovi uplakané listy do Leopoldova a snažila sa vychovávať sama deti, ktoré by nemali šancu pokračovať vo štúdiach, teda by sa hádam vyučili a chlapci by nastúpili k PTP. Mužík by sa mi vrátil a dožili by sme v malom domčeku, šťastne a spokojne, ako priemerní občania.

No, život by to bol zaujímavý, raz dole, raz hore