Prvú detskú izbu sme mali kompletne zariadenú, celú v odtieňoch modrej, vedeli sme, že budeme mať chlapčeka. Mali sme aj architekta a myslím, že výsledok bol špica. Vzhľadom k tomu, že nám to naraz bolo k ničomu a ja by som to v dome nezniesla, všetkého nábytku sme sa potom samozrejme zbavili, zostali len holé steny, aj tie sú dávno prefarbené.

Keď sa narodil Miťo, nemali sme nič, samozrejme okrem kočíku, pultu, skrine atp. ale žiadnu detskú izbu nemal, keď už bol doma, spával s nami.
Neskoršie si sám začal ťahať hračky do jednej izby, tak sme mu ju pomaly zariaďovali, poslednú dostal postel, veľkú, dospelácku, letisko, lebo malá mu nevyhovovala.
Nikdy nemal úplne detskú farebnú izbu, nábytok si menil postupne, no v podstate tá tvár tej izby sa menila iba tým, že sa vymenili dekorácie a zmizla asi tona hračiek a hojdačka. Takže spätne - izba pre Ľudiho bola nádherná, ale značne nepraktická. Nepreháňala by som to.