Nemam pekne slovo pre muza, ktory toto urobi svojej zene kratko po sestonedeli, co je jedno z najzranitelnejsich obdobi. Kazdopadne, osobne by som sa to snazila riesit tak, ze akonahle by som predychala, co som videla {par dni, max. tyzden|, povedala by som mu, ze s nim musim vazne hovorit a vecer po ulozeni deti by som mu povedala, ze ked siel na stretavku, bola som s detmi vonku {tu by som si asi "vychutnala" pauzu a pozrela sa na neho, ako sa tvari}. Ze som ho videla s tou spoluziackou, s ktorou sa stretava, ako sa bozkavali. Ze si nevie predstavit, co som ten vecer nasledne prezivala a ako mi to strasne ublizilo, prave v tomto pre zenu najzranitelnejsom obodobi. Ze moja dovera voci nemu je tymto rozbita na franforce. Ze si nezelam, aby sa viac stretavali, ani na kave. A poziadala by som ho o pochopenie, ak sa mu budem fyzicky vyhybat, resp. pohladom, lebo to, co som videla a s tym suvisiace bolestne pochybnosti {vzhladom na ich caste stretnutia}, budu potrebovat cas a jeho snahu, aby som opatovne dokazala doveru v neho ziskat. Bodka. Na rade je potom manzel. Aby som bola uprimna: takto by som to dokazala riesit teraz. Ked boli deti male, asi by som to takto odkomunikovat nezvladla a ticho by som trpela ... co uz ale viem, ze minimalne v nasom pripade, nikam nevedie, rozhodne nie zmysluplnym smerom, skor do "vztahoveho pekla".