Teraz urcite nie je v stave uniest nejaku odluku, nehovoriac o rozvode. Polozilo by ju to. Potrebuje si v tom, co je, najst nejaky sposob "docasne uspokojivej existencie". Ocakavania by som stiahla na minimum. Ako pisali vyssie: dobry psychoterapeut je to najlepsie, co t.c. moze robit. Uz o par tyzdnov jej moze byt lepsie. Potom sa postupne nauci, ako vhodne komunikovat s muzom, aby ju to nezranovalo, ked je on teraz v tak egoistickej a nespolupracujucej faze. Mozno jedna "drobnost", ktoru by som na jej mieste skusila urobit:

Neiniciovala by som viac v jej stave komunikaciu "ohledně jejich dalšího fungování", ALE vo vhodnej chvili by som iniciovala ani nie komunikaciu, ale ZDIELANIE svojich pocitov: vycerpania, pocitu opustenosti, samoty, unavy, smutku atd. a tuzob {chybajuce objatie, vypocutie, opora, pochopenie a pod.}. Muzovu reakciu/odpoved by som necakala {ide hlavne o to, aby to bola schopna zo seba pred nim dostat ona}, bola by som pripravena aj na reakciu negativnu {co je ale o nom, nie o mne} a nedovolila by som mu svoje pocity spochybnovat {ak by k tomu nebodaj pristupil}.

Tiez je asi jedna z tych matiek viacerych malych deti, ktore navonok "vsetko zvladaju" a muz zase nevidi jej zranitelnost, zenskost, jej potrebu jeho ako muza, blizkeho partnera. Treba mu ju {pomaly, opatrne} ukazat {a ona sa toho musi prestat bat - svojej vlastnej zranitelnosti - priznat si ju sama pred sebou a zdielat ju s nim}. Keby som tak toto sama bola byvala vedela v case, ked boli nase deti male, usetrila by som si vela rokov trapenia ... nastastie sa to dalo dat u nas tymto sposobom {velmi zjednodusene popisanym} do poriadku aj po rokoch. A k lepsiemu ako bolo kedy predtym.