Nie je mi veľmi príjemné priznať (ešte k tomu takto - verejne), že nemám jasno v tak základnej veci, akou je naša rodinná mluva...
Ale po 6tich rokoch mojej mamkovskej role som sa rozhodla urobiť si v tomto smere jasno... S Vašou pomocou..

Než som porodila 1. syna, bolo mi manželovou rodinou (a ním samotným) doporučené, aby som na deti radšej rozprávala česky, aby sa im to neplietlo, keďže ide o dva, tak príbuzné jazyky.

Takže do asi jeho 3-4 rokov som sa snažila "mluvit". Hoci okolie moju češtinu celkom chváli, ja sa však ešte necítim istá, a radšej "rozprávam" než "mluvím".

Časom mi vhlave preplo, a prešla som na slovenčinu. Syn s tým nemal problém (hoci navštevuje logopedickú poradňu, s tým "chaosom" to možno /dúfam/ nesúvisí..?)

Narodil sa mi 2. syn a ja zas tápem... Nemala by som pri jeho rozprávacích začiatkoch používať reč tej krajiny, v ktorej žije? Alebo mu naopak "rozšíriť obzory" a nech si od svojej mamy zvyká aj na slovenský jazyk..?

Momentálne moje rozprávanie vyzerá asi tak, že dosť miešam, jeden monológ mám v SJ, druhý zas v ČJ...

Napadla mi možnosť rozprávať česky, a až bude plynule (a správne) rozprávať (hovorím o mladšom synovi - 2,5r.), tak potom začnem "experimentovať" a prejdem konečne na našu krásnu slovenčinu. Už-už som si zvykala na túto variantu, keď v tom mi jedna osoba (ktorú pokladám za obzvlášť múdru) povedala, že ak má dieťa v rannom veku možnosť počúvať oba jazyky (aj keď sú takto podobné), tak to potom v budúcnosti uľahčí jeho schopnosť učiť sa cudzie jazyky..

ČO JE SPRÁVNE???
Pýtala som sa na názor synovej logopédky, tá sa však len pousmiala a povedala: "Mluvte tak, jak to cítíte.."


Zaujíma ma názor miestnych odborníčok, ale aj "obyčajných" mamičiek.