mám párik, 5 rokov, dievčatko sa vychované hádam už narodilo, ku chlapčekovi mi mali pri narodení priložiť návod na obsluhu, špeciálne poistenie a zbrojný pas

Tieto veci sa tu už riešili, tak som si vtedy seba predstavila v úlohe Sofie a okrem toho, že mi z tej predstavy prišlo až fyzicky zle, jediné riešenie, ku ktorému som dospela, bolo, že by som sa proste nedokázala vzdať ani jedného a držala ich, kým by s nami všetkými neurobili koniec (morbídne ; a tú knihu už nikdy čítať nebudem, ani pozerať ten film, nebol som schopná pozerať ani ten japonský film, kde sa matka po zemetrasení musela rozhodnúť, ktoré dieťa pri zachraňovaní obetuje)

Pokiaľ ide o okolie - nevšimla som si, že by niekoho z nich protežovalo.

Inak absolútny súhlas s Laurou:
"Kdyz to shrnu - s kazdym mam jiny vztah, protoze jsou kazdy jiny. Snazim se byt spravedliva v tom, kolik casu a pozornosti jim venuji, kdyz dostavaji darky, jake na ne mam pozadavky, ... To, ze je mam rada, jim obema davam najevo snad neustale, tam se hlidat nemusim".