Tak som to presunula do Šoumeniek, možno mi to pomože sa na to (teda - na seba) pozrieť z aspoň mierneho nadhľadu...
Som nielen zabúdač a strácač a neskorochodič, ale aj ničiteľ. A pozor - nielen psychický, ale aj fyzický! Ani nepočítam, koľko hračiek som už deťom rozšliapla, koľko misiek a pohárov som už rozbila. Dnes som však mužovi zničila to, na čo sa tešil celé mesiace... - bol dohodnutý s istým zberateľom, že mu na dnešnej ent. burze dodá nejaké chrobáky (karabusy - asi som to napísala nesprávne). Priniesol si ich domov, v nepriesvitnom sáčku, ja som sáčok zmuchlala a vyhodila. 20 kusov po 150kč... Muž ich všade hľadal, v zúfalstve zalovil aj v koši a tam našiel spúšť - nielen nohy, ale aj hlavy utrhnuté. Teraz sa pokúša ich reparovať, u nás bola najprv vojna, teraz je stav tichej domácnosti.
Najhoršie na tom je, že on mi tie chrobáky ukazoval, a ja som bola schopná v priebehu ani nie 10tich minút zabudnúť, čo je v tom sáčku a celé to prosto vyhodila!
Podobnne ako minule - vyklubal sa nám doma z kukly krásny motýľ. Čakali sme naň tak dlho... Vedela som, že pristál na plachte (prostěradlo), ktoré sa tam sušilo na sušiaku, sama som o tom informovala rodinu, avšak po chvílke som na to zabudla, plachtu "zložila" štýlom "hala-bala" (ak je po obvode gumička, tak to ani neviem/nechcem/ inak skládať). Motýľa som pochopiteĺne zabalila do toho kĺbka (nechtiac!), a strčila to celé do skrinky. A ešte to tam strkala na tesno, lebo tam už nebol priestor...


Som ešte len nemehlo, alebo už aj debil?
Ako zapracovať na zmene k lepšiemu, dá sa to?