Ostuda to určite nie je, o to nejde :)

V mojej pôvodnej rodine som bohužiaľ ja tá "matka rodu" - nejaká prirodzená autorita, nikdy som o to nestála, ale nejakým riadením osudu som to ja, komu všetci volajú, s kým sa radia, mne volal švagor, či majú ísť do nemocnice v tom 23 ttdávam informácie ďalej rodičom, ja musím usmerňovať moju mamu, ktorá ťahá sestru ku dnu aj keď ona by sa už dávno cítila fajn...
A na to potrebujem byť "pri sebe", nemôžem sa otupiť liekmi :)

A mám asi aj takú životnú filozofiu, že keď je človeku smutno, má byť smutný a dať tomu čas, ten to vylieči tak ako lieky, len pomalšie...Všetko zlé si prežívam a spracovávam sama v sebe ako dlho potrebujem...