Snažila by som sa umožniť dcére stretávať sa odpoledne a cez víkend aj s inými deťmi. Zavolať niekoho k Vám, ísť na ihrisko, iné deti zo susedstva, dohodnúť sa s nejakou mamičkou, že dcérka pôjde k nim. Proste to striedať, aby nebol jediný program s kamarátmi "Evička". Aby aj dcera aj Evička prišli na to, že Evička nie je pre tvoju dceru jediná a nie je pre ňu nepostrádateľná.

Ale popravde je to viac o povahe.
Dcera bola vždy tá čo zbyla, tá čo čakala či sa s ňou niekto bude hrať, a kamarátky sa s ňou hrali len keď nebol nikto iný. Postupne sa skúsenosťami a sklamaním dopracovala k tomu že nie vždy bude k dispozícii a neskákala ako kamarátky pískali, radšej bola sama a neskôr si našla zopár kamarátov chlapcov ktorí toto nerobili a kamarátia sa dodnes. Teraz v 14tich má jednu stabilnú kamarátku s ktorou sa cca 20 roky stretávajú, paradoxne je to tá ktorá dcere na prvom stupni najviac ubližovala, teraz sú rovnocenné, rozumejú si. Ale vidím že dcera je veľmi opatrná čo sa týka "Evička to robí takto", "Evička má oblečené toto"...dcera ide svojou cestou a naša "Evička" vie že ak sa jej nepáči tak to dcera jednoducho neurobí a má vlastný názor. Kupodivu "Evička" to plne rešpektuje.

Syn 8 rokov, je odmala iná povaha, skamaráti sa hneď, nemá problém zapojiť sa do hry aj s cudzími deťmi, organizuje, vyberá si s kým sa bude hrať, navrhuje hru, počúvajú ho, vie deti pritiahnuť, je zábavný, chodia za ním deti z celej ulice bez ohľadu na vek. Má dvere všade otvorené, z protivného uvrešťaného večne nespokojného batoľaťa vyrástol na pohodového dobre naladeného chalana. Vie čo si kedy a ku komu môže dovoliť. Takže je to on kto je "vodca". Nijako som ho to neučila, má to v sebe. Skôr mám tendenciu krotiť ho.