Tak dnes v nadránom, keď manžel vstával do práce, sa dcérka prebudila. Dožadovala sa, aby som si k nej išla ľahnúť. Keďže bežne vstáva neskôr, ľahla som si k nej a ona ešte zaspala (a ja nakoniec s ňou). Pre niekoho je to možno dôkaz nesamostanosti, pre mňa len normálna potreba blízkosti.
Nemôžem si pomôcť – ak je samostatné spanie vo vlastnej posteli a vlastnej izbe také dôležité, prečo potom väčšina manželov uprednostňuje spoločné spanie? Vy radšej spávate samé alebo pritúlené k manželovi? Teraz nemám na mysli len intímne potreby, ide skôr o potrebu blízkosti a nehy... Jasné – niektorí manželia majú oddelené spálne, moji rodičia napr. tiež, lebo mama sa nevedela v jednej izbe s otcom dobre vyspať. Podobne aj niektoré deti nevedia spať s rodičmi.
Pre mňa je ale logické, že ak dieťa vyžaduje telesnú blízkosť cez deň, žiada sa mu jej aj v noci. Jasné, že to rodičom, ktorí sa chcú vyspať, nevyhovuje, ale dieťa nežiada nič nenormálne. Z môjho pohľadu je človek fakt trochu zvieratko (aj keď sa to mnohým zdá v štýle „všetci na stromy“) - a to zvieratko je najzraniteľnejšie práve vtedy, keď spí. Mne nevadí, že niekto uprednostní spanie svojich detí od narodenia vo svojich postieľkach a izbách, každému vyhovuje niečo iné. Vadí mi však, ak sa túžba detí spať s rodičmi, prezentuje ako zlý spací návyk.