Moja mama to obaľovala do lásky, dobrých úmyslov a citového vydierania. Ona nekritizovala nejako direktívne alebo agresívne. Ona najprv zrážaním sebavedomia a zneisťovaním z človeka urobila totálne neschopného chudáka ktorý za to ani nemôže a potom ho chcela dobrými radami priviesť na správnu cestu. Nechápala že človek môže byť šťastný aj bez toho aby žil život podľa jej predstáv.
Mala som ju ako dieťa veľmi rada. Bola pre mňa najlepšia a najmúdrejšia. Keď som 18tich odišla na VŠ tak som nebola schopná ani si sama kúpiť topánky, bola som úplne stratená, nevedela som si zo začiatku ani naplánovať nejaký program, doma vsetko organizovala mama. Vyžadovala aby som v piatok prišla domov a v nedeľu večer odišla. Klepala som sa keď som jej do telefónu hovorila že neprídem lebo sa mám veľa učiť, alebo idem na oslavu narodenín. Postupne som sa odvážila rozhodovať sama o sebe. Získala som štipendium a postupne som sa odpútala. Našťastie neboli mobily a nemohla ma stíhať a kontrolovať denne. Ťažké obdobie pretože mama ma zneisťovala na každom kroku, čo som urobila, nič nebolo dosť dobré ale ona to láskavo napraví a zas bude dobre. Psycho.