jentak
povieš dnes nie a oni ostanú sedieť na schodoch pred dverami lebo chcú ísť k nám (predzáhradka bez bráničky). Zavoláš ich mame, a ona "ale veď len na chvíľku", poviem nie nehodí sa mi to, ok zavolá ich domov = do záhrady, kde visia na plote (našťastie vysokom) a pokrikujú po našich deťoch a návšteve. A na druhý deň zase, a zase a zase a dookola. Keď som povedala že dcera si robí úlohy a učí sa na písomku a dnes vonku nepríde tak o polhodinu zvonili zase, a o polhodinu zase....

Akože ja nemám problém pozvať kamarátov detí ale mám problém mať tu niekoho každý deň a hlavne...pozvať ich bol čistý stres. Pravidlá nerešpektovali, robili čo chcli, nepočúvali. Ani naše deti sa s nimi nechceli hrať. Proste boli to decká, ktoré tu okolo boli známe. Naša smola bola, že sme boli ich susedia a mali sme spoločný plot. Keď išli výnimočne naše deti k nim tak do 5 minút boli naspäť aj s nimi že chcú k nám.

Čo sa týka nákupu, nemám tiež problém ak je to objstranné a nebude to vždy keď ma vidí odchádzať autom. Ale mám napr. problém s ťažkými vecami pretože mám zničenú chrbticu a kríže. Takže ja nakupujem to čo je ľahšie a menej vecí do takého vysokého vozíka (neviem sa do hlbokého zohnúť a vybrať vec), ťažké veci nakúpi manžel. A bytostne neznášam využívanie a tiež nemám rada keď sa ma niekto vždy vypytuje kam idem. Na to som jej raz odpovedala "ešte neviem, na križovatke sa rozhodnem"

Požičiavanie potravín som písala, že mi nevadilo resp. neriešila som, že ich nevracala, písala som to na dokreslenie.

Ale je to v podstate jedno, to bolo pred rokmi.