Deti mojho priateľa sú vždy rady keď im mama/otec zavolajú. Nevyvoláva to v nich ľútosť, neplačú. Takže by som rozhodne nebola tá večne nespokojná nextka čo sa sťažuje že mama si deťom dovolí zavolať. Bola by som rada. Ak by ich telefonáty rozhodili a nezvykli by si ani po čase, asi by si mama a otec museli pohovoriť o tom, ako to spraviť čo najlepšie - či volať menej, v inom čase (ak by zlá nálada súvisela s večernou únavou apod.). My ale riešime úplne inú situáciu, keďže mama v 90% "našich" týždňov nevolá a potom príde týždeň, keď deťom zavolá dvakrát denne. A potom zas pol roka ani raz, nezdvihne telefón, nevolá naspäť. Ja neviem, asi by som mala strach že keď mi otec mojich detí volá, je možné že sú choré, že sa im stal nejaký úraz a už len preto by som aspoň zdvihla. Pritom nie je ten typ čo na existenciu mobilu zabúda, vieme že s inými ľuďmi v ten deň volala...