petka, chápem. Ja som kvoli mojmu strachu dokonca vzdala to, po čom som tak túžila (3. dieťa).
Zhruba od víkendu som ale začala trochu na sebe pracovať a to štýlom - čo neovplyvním, tým sa nesmiem trápiť (kecy..) a snažím sa mať svoju ulitu - v nej som schovaná ja so svojou rodinou. Uvedomujem si to ohromné šťastie, ktoré sa mi v živote dostalo a to si chcem v tej svojej ulite užívať a hýčkať. Nechcem plytvať energiu na trápenie a zožieranie sa, ale chcem túto energiu presmerovať k mužovi a deťom - prosto miesto strachu ich ešte viac zahrnúť láskou.
Možno to znie pekne, ale nie je ľahké, zlyhávam často, tj vykuknem z ulity von, do sveta, a vidím tam černotu z ktorej sa mi zakrúti hlava...