Rád by som sa podelil o svoj zážitok z detstva. Mal som asi 4 roky, keď sme sa nasťahovali do ešte nedokončeného rodinného domu, kde nebol poriadny plot so susedovou záhradou. Pamätám sa ako som tam naháňal cudziu sliepku, až som ju zahnal do kúta, kde som naňu hádzal väčšie kamene, až som ju úplne zahádzal a nechal tak. Nikdy som sa tam na to miesto nevrátil. Asi nikdo o tom nevedel a ani ja som to nikomu nerozprával. Inak moji starý rodičia mali tiež sliepky, ktoré som často sledoval a neubližoval som im. Teraz s manželkou máme tri deti, pár sliepok, mal som aj chovnú stanicu nemeckých ovčiakov a novofundlanďákov. Mám rád svoje deti, zvieratká aj prírodu. Tím som Vás chcel upokojiť, možno nejde onič, možno mu to netreba ani pripomínať. Neviem. Ale myslím, že nasledujúci úryvok má niečo v sebe:
"Je vzdy ponižujúce, keď niekomu vytýkame chyby (i deťom). Nikto by nemal zbytočným káraním ešte zhoršovať to, čo sa stalo. Dosial sa nikto výčitkami nenapravil, ale mnohí boli nimi odradení a zatvrdili svoje srdcia. Nežné,
láskavé, priateľské chovanie môže zachrániť blúdiaceho a prikryť množstvo hriechov."