Asi budem vyzerať nevďačne, ale po včerajšku, keď som videla na športových hrách miestnej ZŠ, ako si stupne víťazov striedali v podstate tie isté deti - a to v každej zo 4 disciplín - tak je jasné, že ide o talenty, že to majú, ako sa vraví, od P. Boha.

Moj mladší syn je veľmi snaživý i súťaživý, má dostatok "obyčajného" pohybu i tréningu, ale neumiestnil sa, nedostal sa ani do finále. "Prostě to tam není."

Starší syn skončil druhý v jednej disciplíne. Takže fajn, ale furt to nie je to "od Pána Boha", lebo tí obdarení sa umiestňujú každoročne, a to skoro vo všetkom.

Škola - učia sa dobre, ale nie výborne, premianti nikdy neboli, nebudú a ambície typu 8G nehrozia (ale ani po tom netúžim).

Čo som tým chcela povedať - priznám sa, že občas, raz-dvakrát do roka, ma to trošku chytí a predstavím si, aké to musí byť skvelé mať dieťa, ktoré je v niečom mimoriadne.
Mnohé z Vás (možno dokonca všetky - mám taký pocit) to zažívajú a majú doma, viem, že sú tu deti nadpriemerne nadané minimálne v jednom predmete, alebo máte športovcov, alebo pilne trénujú na hudobný nástroj, či majú zvláštneho koníčka, v ktorom sú majstri, alebo sú tak krásne, že si ich fotia cudzí ľudia.

Ja som spokojná mama, mám zdravé inteligentné deti, dokonca i pekné sú

Ale - tá mimoriadnosť tam prosto nieje. Som v menšine, alebo sme vačšinoví? Ak sa pozriem do rodiny, tak je to vačšinové, všetci plus mínus v pásme priemeru, ale ak nakuknem k známym, tak sme jasná menšina tým, že nevynikáme (teraz myslím čisto deti).
Nedeptá ma to, berte to ako prieskum