"a jak se to projevuje či co to pro děláš,když ti to není fuk. Já zas upřímně přiznám,že mi to fuk je a se mnou dalším 99% lidí.Jsem ale upřímná alespon sama před sebou."


Ako sa to prejavuje? Naoko nijak, resp. mierne, materiálne (charita) normálne (tj ani nič, ani veľa), pocitovo napr. tak, že mám radosť, keď sa darí a sme v pohode nielen my, ale aj ostatní, hlavne teda blízky.
Ale mne to nepríde nijak extra svaté či aké, príde mi to úplne prirodzené, v tomto som vyrastala, takto to mali nastavené rodičia i prarodičia, ja neviem čo to tu vlastne rozoberáme, veď to sú také klasické city, pocity, a asi mi nie je úplne jasné Tvoje
"jsem úpřimná alespon sama před sebou".
Takže to máš tak, že Tvoja bublina je len Tvoja rodina a ostatní je Ti fakt jedno ako to majú? Neverím, že by Ti nebolo ľúto, keby bol niekto z okolia ťažko chorý alebo z nejakého dovodu fakt nešťastný.
Našu susedu napr. teraz strašne bolia zuby, furt si drží pusu keď ju vidím a mne je jej ľúto. Je to divné mať kúsok empatie?