Kvoli deťom oslavujeme Silvestra, nech majú spomienky, zážitky.
Keď sme boli ešte bezdetní (resp. na začiatku vzťahu s MM) tak som sa v tom trochu plácala, akoby som mala problém priznať, že sa mi nechce slaviť (lebo niet čo), akoby strach "byť divná". Teraz by som už s tým "priznaním" a neslavením nemala problém. Prosto vývoj.
Podobné je to i s Rodinou. Na začiatku som to tu dosť prežívala, brala si k srdcu kritiku či výsmech, a niektoré názory som ani nemala odvahu napísať.
Mám radosť keď zaznamenám u seba posun k lepšiemu (to sa stáva len výnimočne ).